Turecko 9/2010

Pôvodný zámer bol ísť až k jazeru VAN a k Araratu. Zhruba v tretine cesty však začínalo byť jasné, že sa to síce stihnúť dá, ale za cenu vynechania dosť veľa zaujímavých vecí. Turecko toho ponúka strašne veľa a ak sme nechceli cestu oklamať, prijali sme rozhodnutie rozdeliť ju na dve časti, tento rok spraviť len po Kappadokiu a na budúci rok spoznať východ. Ale po poriadku.

Cestu sme začali v piatok 3.9., trasa Graz, Maribor, Zagreb, Belehrad, Sofia, Turecké hranice a Istanbul. Maďarsko sme museli obísť, lebo po skúsenostiach spred dvoch rokov s maďarskými colníkmi na hraniciach so Srbskom, kde nás veľmi surovo nasmerovali na prechod cez kamióny a zjavne nepochopili rozdiel medzi nákladnou a osobnou dopravou, sme niekoľkohodinové šóry kamiónov na hraniciach nechceli riskovať. Zaujímavé, prešiel som veľa hraníc, nikde som nemal problémy, akonáhle zistili colníci, že idem v obyťáku, tak som úplne samozrejme prechádzal hranice osobným prechodom, len maďari vás nasmerujú podľa toho, na čo sa auto podobá, t.j. mňa medzi kamióny a asi veľký integrál medzi autobusy. No darmo, už aj klasik Švejk povedal “s maďarem se nedomluvíš” a jeho slová sú stále aktuálne :-). Ale výber cesty sme neoľutovali, Srbi majú perfektné dialnice, je aj jednoduchší prejazd cez Belehrad, nemusím sa zdržovať obchvatom Budapešti, tak sa to časovo asi vyrovná, cesta je dlhšia o cca 150 km. Za zmienku stoja asi len bulharské cesty, suverénne najhoršie, obchvat Sofie nerovnosťami niekde prekonáva aj slávnu murmanskú hightway.Takúto značku som našiel tiež len Bulharsku, to sa snáď dá ísť len na redukciu :-).

Turecko nás privítalo modernou colnicou a čo ma úplne šokovalo aj prívetivosťou colníkov, hlavne mladou colníčkou, ktorá s úsmevom riešila zapeklité veci ako napr. zapísať quada do pasu, či mne alebo manželke, nemohla na to nájsť kategóriu, keďže v databáze mali len motocykle. No darmo, asi štvorkolka prekonávala turecké hranice prvý raz. Popri tom všetkom s úsmevom sme podebatili, vedela celkom dobre anglicky. Vec nebývalá aj na colniciach tzv. vyspelejších štátov. V turecku od hraníc je super dialnica, malá premávka, prvý krát sme nesmelo ochutnali ich kuchyňu na odpočívke, bola super, akurát od tej tureckej kávy sme už odvykli, ale neskôr ju spoľahlivo nahradil čaj. Ešte hodinu sme si vyberali zbytky kávy spomedzi zubov :-).

Do Istanbulu sme prišli niekedy cca o 16tej, našli sme podľa navigácie stellplatz /Karle díky/, bol pár minút peši od modrej mešity, na brehu Bosporu, nájsť niečo také sa v Istanbule rovná zázraku, chodí tam málo obyťákov a tak je tam nejaký stellplatz alebo camping dosť raritný.

Večer prechádzka v istanbulských uličkách, pozeranie zvláštnej architektúry, nasávanie  na naše pomery nezvyklej atmosféry, a aj keď veľké mestá nejako nemusím a toto bolo veru najváčšie, v akom som bol 12,5 mil., s okolím 15 mil. a ďalšie 2 mil. dochádza denne za prácou, bolo to zaujímavé. Jedno z najväčších miest sveta, obrovský chumel ľudí, domov, áut ale v tom centre to až tak človek nevníma. Veľmi zaujímavý, keďže bol ramadán a moslimovia celý deň nesmú jesť a piť, bol príchod západu slnka. Akurát sme sedeli v kaviarni pri pivku, keď sa začali tvoriť rady pred vedľajšími reštauráciami, tieto mali už pripravené prestreté dlhé stoly a potom ako na povel sa to začalo. Masa hladných ľudí sa dala do pohybu a spolu so stánkami na ulici sa vytvoril chumel ľudí bojujúci o kúsok poživne a hoci turci sú priateľskí a pohodoví, bola z toho aj dosť nervozita, hádky a poriadna tlačenica.

Na druhý deň prehliadka modrej mešity, podzemnej zásobárne vody z byzantských čias, paláca Topkapi, tam bol suverénne najzaujímavejší hárem, dalo by sa povedať malé mestečko s izbičkami, jedálňami, spoločenskými miestnosťami, terasami, bazénom, tam si človek mohol urobiť aspoň predstavu o spôsobe života a hierarchii čo tam vládla. V čase najväčšieho rozkvetu a výkonnosti sultána tam bolo až 2000 žien, bohužiaľ dodnes sa už nezachovala ani jedna :-). Ďalej veľký bazár, neuveriteľné zastrešené kilometre obchodíkov so všetkým možným, s dokonalou atmosférou. No u nás by to zavrel prvý hygienik alebo požiarnik. Nejaké únikové cesty v prípade požiaru a podobné veci ako u nás sa tam neriešia a čuduj sa svete, ľudia žijú tam aj bez toho a nechýba im to.

No a ešte malý bazár, zameraný viac na potraviny a korenie, záverečná výborná večera s atmosférou ramadánskeho západu slnka a začiatku divokej žranice.

No a druhý deň skoro ráno pred dopravnou zácpou odchod, zaujímavé bolo sledovať chumle ľudí v predmestiach, čakajúcich na rôzne dolmuše čo ich dopravia do roboty. To je východný spôsob riešenia dopravy. Žiadne ťažké mory mestského zastupiteľstva s miliardovými dotáciami na autobusovú dopravu. Vzniknú súkromné dopravné firmy a jednotlivci s rôznymi mikróbusmi,  konkurencia udrží cenu na prijateľnej úrovni a trh postaraj sa. Každý sa musí niekde dopraviť a aj sa dopraví, dolmuše zastavia na požiadanie, vzniknú aj pravidelné alebo aj nepravidelné trasy.  Možno by stálo zato trochu sa zamyslieť.

Za zmienku stojí aj obrovská výstavba nových sídlisk, vcelku pekných domov, len tá hustota ľudí budila des. Tá výstavba a počet nových sídlisk bol aj inde očividný, ako keby sa geometricky zvyšoval počet obyvateľov, ale štatistiky hovoria iné. Tak si to nejako neviem vysvetliť, možno to súvisí so zvyšovaním životnej úrovne, že mladé rodiny si môžu dovoliť svoj byt. Ale veľa bytových komplexov bolo aj nedostavaných alebo prázdnych.

Podľa rady jedného ochotného turka, ktorý nám mimochodom venoval asi hodinu času, sme sa nasmerovali späť a potom na  juh na trajekt cez Dardanely. Tam sme videli pri marmanskom mori obrovské plochy turistických komplexov pre Turkov, nakoniec tých 15 mil. chce tiež víkendovať. Cca 30 km pred trajektom v Canakkale nás zastavil prvý a posledný krát policajt. Zastavil len nás a snažil sa mi vysvetliť, že trajekt v Canakkale je pokazený, nechodí a mal by som ísť na trajekt do Gelibolu. Zaujímavé, že zastavil len nás, nikde  nebol žiadny oznam, značka, nič. Mám dôvodné podozrenie, že len nadháňal kšeft inej trajektovej spoločnosti. Bolo ich tam viac, a skoro sa o nás bili.  Zároveň vyskočil jeden maník na navijak a umyl predné sklo. Prvý krát v histórii môjho MANa. Vitaj v ázijskom Turecku!

Prvé dojmy z ázijskej časti pozitívne, všade obrobené polia, veľké dediny – dedina znamená tak 30-40 tis. obyvateľov. Viem to preto, že pod každou tabuľou názvu mesta je počet obyvateľov, turecky ňúfusi. Napriek tomu bola v mestách a dedinách veľmi slabá premávka, určite aj vďaka tomu, že skoro všade boli 4 prúdové cesty, ale popretkávané veľmi často semafórmi. Jazdilo sa veľmi dobre, rýchlosti v dedinách-mestách sa nedodržiavali, ale väčšinou boli široké cesty, domy ďalej, málo ľudí, prechodov, malá premávka. Ísť cez dedinu 50 by človek vyzeral ako cvok. Ani som nevidel za celé tisíce kilometrov policajtov s radarmi alebo s inou formou buzerácie. Bežne som jazdil cez dediny 80-90 a to ma všetci predbiehali. Ku komfortu jazdenia prispievala aj absencia používania blinkrov, a veľmi voľný výklad dodržiavania predpisov, načo som si veľmi rýchlo zvykol. Horšie to je už doma :-). Je ale pravda, že akonáhle sa doprava zhustila napr. cez Izmir, Antalyu, Turci sú na cestách veľmi tvrdí, absolutne tu neexistuje nejaká tolerancia, pustenie z vedľajšej cesty, z prúdu do prúdu, jazdilo sa až na hranu kolízie a na to, kto má silnejšie nervy. Ja som si predsa len čo to v súbojoch vybojoval ale len vďaka  veľkosti auta a akého-takého rešpektu. Našťastie tých hustých chumlov áut tu moc nebolo, najhoršie to bolo pri spiatočnej ceste cez celý Istanbul.

Prvá noc v Ázii bola v krásnej prírode na brehu mora pri Ayvaliku, boli sme tam úplne sami na pláži, ticho, kľud a krásne kúpanie. Tak nejako som si to predstavoval, bolo to ako balzám na dušu po tom Istanbule. S voľným kempovaním v prírode nie je v Turecku absolútne žiaden problém, až na výnimky sme boli vždy na divoko, väčšinou úplne na pláži. Tým, že je tam obyťák dosť zriedkavý jav, neexistujú tam nejaké zákazy kempovania, naviac Turci veľmi radi piknikujú a aj priamo na plážach majú na to vyhradené miesta, kde sa dá aj bez problémov prespať.

Ráno cesta smer Efez, jeho prehliadka, pekné, ale ja stále vravím, ak už som videl Pompeje, nič lepšie už z rímskych čias nebude. Poobede stánie priamo na pláži. Večer už za tmy sa objavili manželia z Bratislavy, pravdepodobnosť, že tam stretneme niekoho z Karlovej vsi sa rovná skoro nule a predsa :-). Celý večer sme prekecali. Prvý a posledný krát nás aj kontrolovali policajti, že prečo nejdeme do neďalekého kempu, ale bolo úplne jasné, že zase len nadháňali biznis nejakému známemu. Boli ale milí, s úsmevom, bolo zjavné, že to je len taký pokus, ani zmienka o tom, žeby to bolo zakázané stáť priamo na pláži. No a môj neotrasiteľný a aj pravdivý argument, že nemôžem nikam ísť, lebo som pil víno zabral samozrejme ako vždy :-).

Ďalší deň jeden z najväčších highlightov, Pammukale. Napriek davom ľudí /v sezóne to musí byť úplný des/ je to pekné, zaujímavé, dalo by sa povedať taký div sveta. No a hore ako všade v Turecku ruiny starého rímskeho kúpeľného mesta.

Ďalej cesta na juh, cez krásne divoké hory do Marmarisu, tam blízko neho prenocovanie výnimočne v kempe, prišli sme až za tmy. Ráno príchod niekoľkých tureckých rodín na víkend. Rodina to znamená asi 15-20 členov, jedna dodávka plná jedla, stanov, piecky na čaj a podobných vecí a pustili sa do stavania tábora. Zaujímavé bolo, že muži sedeli za dreveným stolom v kempe, ženy osobitne na zemi na koberčekoch. Aj v rámci rodiny je určité separovanie.

Ale treba uznať, že Turecko je mimoriadne tolerantné, ženy chodia od buriek až po úplne európsky oblečené, nikto sa nad nikým nepohoršuje. Osobitne to bolo vidno na pláži, kde niektoré ženy mali moslimské “plavky”, ktoré zahaľovali celé telo, vedľa nich sa prechádzali turecké sexice v bikinách a brali to ako normálnu vec.

Všimol som si napríklad, ako išli dve mladé žabky na pláž. Jedna v moslimskom, jedna v rifliach, v prezliekarni sa prezliekli, jedna do moslimských plaviek, druhá do bikín a spolu sa chichotali, bavili a vôbec im neprekážal rozdielny spôsob vierovyznania a teda aj života. Či sa bavili napr. tiež o chalaňoch, ako naše baby,  sa mi nepodarilo zistiť:-). Inak tie moslimské plavky na niektorých mladých kočkách silne pripomínali súťaž miss mokré tričko, v princípe nebolo vidieť nič, ale zároveň všetko :-).

Pýtal som sa jednej moslimky,  majiteľky reštaurácie na gozleme, či vlastne nešatkové, normálne oblečené ženy sú, alebo nie sú moslimky. Vysvetlila mi, že síce sú, ale už to tak prísne neberú a hlavne mladým sa už nejako moc nechce zahalovať. Snáď by som to odhadol tak pol na pol, ale na dedinách je tých ošatkovaných viac, no a zrejme vo východnej časti to bude ešte výraznejší rozdiel. No ale burky boli veľmi výnimočné.

Ďalej sme už kopírovali pobrežie, veľmi krásna príroda, zastavili sme sa aj na svetoznámej pláži Padara, tam sa ale nedalo kempovať, je tam dosť prísny režim ochrany karety obrovskej a z pláže o 19tej každého vyženú. Samozrejme neďaleko pláže, ako všade, ruiny nejakého rímskeho mesta.

Nocovanie k kempe, v tejto časti bolo dosť obtiažne nájsť flek na divoko, pláži bolo málo, strmé útesy až do mora, ale príroda bola prekrásna, členité pobrežie s ostrovčekmi, tak sme sa aj rozhodli na druhý deň ostať a pobehať na quade okolie.

Príchod do malého terasovitého kempu spôsobil dosť rozruch. Turci boli z toho môjho obyťáku úplne mimo. Už aj predtým sa o neho všade zaujímali, cestou mnohí trúbili, mávali, tuto v kempe sa každý pristavil, fotil, kto vedel anglicky sa dal do reči, pýtal sa, no a tá kombinácia s quadom ich úplne dostala. Celý kemp bol hore nohami a dokonca aj ženy, ktoré väčšinou nejaký kemper necháva chladné, nešetrili obdivom. Jedna veľmi pekná turkyňa dokonca predniesla pamätnú vetu ” I love your camper” no a to zase dostalo mňa. Aj som jej chcel ponúknuť bezplatný pobyt v mojom camperi, ale z neznámych dôvodov nesúhlasila moja žena. No čo už.

Večer sme potom strávili debatou s jedným rakúskym párom, ktorí boli v kempe na expedičnom Unimogu, Turecko majú prejdené celé, tak bolo o čom pokecať, no a samozrejme bola na pretrase aj spoločná téma, expedičné autá.

Nasledujúci deň sme vybehli na quade po okolitej prírode, zatúlali sme sa ozaj do prírody bez ľudí, na málo využívané šotolinové cestičky, našli úplne osamotené krásne miesta, pobrežie ale bolo skalisté, bez pláží, ale nádherné.

Ale zlatým klincom bol výlet malou loďkou z Dalyanu po okolitých ostrovčekoch a prehliadka potopeného lýkijskeho mesta dávnym zemetrasením. Nádhera, tá kombinácia krásnej prírody s históriou, skutočne zážitok.

No a tu vlastne padlo rozhodnutie cestu skrátiť a východ Turecka spraviť snáď na budúci rok, možno aj so Sýriou a Jordánskom. Škoda by bolo sa hnať a vynechať mnoho krásnych a zaujímavých vecí. Ráno smer Olympus /nie ten v Grécku/, cesta cez hory, nádherná príroda, zjazd do Olympusu prudký no a príchod na pláž po najhoršej možnej šotolinovej ceste, úzkej, s nízkymi konármi tak som im to tam dosť očesal. Olympus je nádherné miesto, záliv medzi horami a tým, že po príjazdovej ceste nemôžu autobusy s masovkármi, si uchoval svojský ráz útulnosti, bez veľkých hotelov, len s malými penziónmi no a s prekrásnou plážou, na ktorej sme sa bez problémov utáborili.

Potom pobehanie s quadom po okolí, neskorší obed v útulnej reštike s gozleme, to sú také ich akokeby placky so všetkým možným, prehliadka starovekého lýkijského mesta na prekrásnom mieste v malom zálive, obkolesenom neprístupnými horami, skutočne mýtické miesto kombinácie prekrásnej prírody s históriou.

Potom ešte večné ohne, ale vraj je to už napájané z nejakého zásobníka plynu, ale nechce sa mi tomu veriť. No a večer reštika, výborná ryba a aj s ich vínom, to ale dosť pošramotilo výšku účtu :-). Víno a aj ostatný alkohol je možné kúpiť v Turecku bez obmedzenia, ale je drahý. Kuchyňu majú vynikajúcu a to doslova všade, počnúc od ľudových jedální na cestách až po luxusnejšie normálne reštaurácie. V tých ľudovejších majú zaujímavý systém, jedlá sú vystavené vo vitrínach, vy len prídete, vyberiete si, samozrejme čašník je okamžite pri vás, všetko povysvetľuje, no a potom si sadnete a za pár minút to máte na stole. Samozrejmosťou je možnosť akejkoľvek kombinácie.

Srandovný je účet, ten nám vždy doniesli v drevenej krabičke, veľmi decentne, ale márne by ste hľadali nejaký podrobný rozpis, dostanete len jedno čísielko napísané rukou na papieri, ale zhruba to vždy zodpovedalo tomu, čo som očakával.

Ďalej cesta pozdĺž krásneho, členitého pobrežia, prehliadka ďalšieho skvostu, starorímskeho mesta Phaselis, kedysi postaveného na krásnom mieste na poloostrove s hlavnou triedou spájajúcou obe pobrežia, mimochodom mal tri prístavy.

Bohužiaľ tu sa nocovať nedalo, o 19tej to zatvárajú ale ďalej bol už s miestom problém, začínalo komerčné, rezortové Turecko až po Alanyu. Klasicky som sa pokúšal ísť smerom na koniec pláže, až sme prišli k otvoreným dverám do rezortu, nejakých *****, keď nás dvaja livrejovaní pajáci zbadali ako sa blížime k bráne, okamžite zareagovali a brána sa začala zatvárať, keď som sa otáčal, zbadal som len ich zhrozené pohľady.

Na inom mieste sme predsa len našli preluku medzi rezortami, zbehol som tam no ale keď som otvoril dvere ma ovalil rev z ampliónu, hučanie vodného skútra a hlasná muzika z pláže, tak som rýchlo zabuchol a mazal preč. Toto bol úsek, kde nastúpil turistický priemysel, čo umožnili hlavne lacné lietadlá, ktoré  turistov chrlia po tisíckach. Treba však uznať, že väčšina rezortov bola síce veľká, ale vzorne udržiavaná, v zeleni, mestečká boli čisté, ale už také poeuropštené s butikmi a pizeriami.

Za Alanyou sa to začínalo meniť, prišli hory s úzkymi, kľukatými a rozbitými cestami a turisti skončili. O to krajšia bola ale príroda.

Miesto na spanie sa nám podarilo nájsť až keď sa stmievalo, predtým to boli samé hory v kilometrovej výške. Až dolu pri jednej malej dedinke na pláži so strmým zjazdom, 5 min po nás tam prišiel jeden nemecký expedičný MAN so staršími manželmi. Samozrejme sme dali pokec pri vínku, vzájomne sme si struhli pár komplimentov na autá, a dlho do noci debatili o cestovaní a tak.

Ráno ďalej tvrdohlavo na východ, stále hory, cesta vysoko v kopcoch, ale naďalej krásna príroda a výhľady. Áut stretávame pomenej, cudzincov žiadnych, nakoniec, kto by sa trepal po takej ceste, ktorú navyše ešte aj na niektorých úsekoch opravovali a jazdilo sa cez stavenisko.

Dediniek menej, nakoniec nie je tu ani moc miesta a sú zjavne chudobnejšie, asi chýba príjem od turistov. Stretávame ale viac sýrskych a jordánskych áut. Po ceste ešte jeden hrad z križiackych čias, skutočne tej histórie zo všetkých období je tu neuveriteľne veľa. Kto by to všetko chcel podrobne pochodiť, tak sa zblázni :-).

Za Silifke už hôr ubudlo, začala taká časť s tureckými rezortami, o čo sú chudobnejšie ako tie pre cudzincov, o to sú väčšie. Tiež bol problém nájsť miesto, všetko začínalo byť zastavané, až sme prišli na jedno piknikové miesto na pláži, samozrejme len s Turkami. Spôsobili sme tam nebývalý rozruch, každý by sa chcel zhovárať, ľudia boli veľmi milí, pár minút po rozložení stola nám od jednej rodiny priniesli na tanieriku ich špecialitu, iní zase hrozno, ja som im dal na oplátku pivo, takéto niečo u nás nepoznáme.

No a hneď vedľa len tak ako keby nič staré rímske mesto, voľne prístupné, keby som bol barbar, kľudne zoberiem aj nejaký šuter, len kúsok bol opáskovaný, talianski študenti archeológie tam robili výskum. Ono vlastne je paradoxné, že v Turecku je na mraky histórie, ktorá však ale nie je turecká, tí sem prišli až podstatne neskôr.

Večerali sme v ozaj írečitej jednoduchej tureckej reštike, ale jedlo nemalo chybu, dokonca majiteľ, čašník a kuchár v jednej osobe vedel po nemecky. Ráno som si zbehol pre horúcu pitu, priamo vytiahnutú z pece, super.

Cesta ďalej pokračovala neuveriteľnými rezortami, alebo to boli byty, ktoré kupujú, prenajímajú turci, často doslova mestá hádam aj 20 poschodových nových domov pri mori, alebo tam tí ľudia žijú trvale? Neviem ale z čoho by tam žili. Nakoniec keď som videl život v Istanbule na predmestiach tak toto je stále úplný balzám. Potom sme už odbočili do vnútrozemia, čiastočne sme išli po novovybudovanej dialnici, ktorá po dokončení pôjde od bulharských hraníc až do Sýrie. Niektoré úseky skutočne budili rešpekt.

No a potom podzemné mesto Derinkuyu, kde svojho času žilo až 30 tis. ľudí a príchod do Goreme. Keď sme zastavili pri prvom kempe, vybehol z neho majiteľ a to bol doslova koncert. Hneď ma stiahol dnu, ukázal flek s krásnym výhľadom, bazén, všetko vychválil, samozrejme anglicky no a tak sme tam ostali. Skutočne dravosť a podnikavosť turkov je obdivuhodná. Nič nie je nemožné, aj keby mali zarobiť len líru, tak pre vás spravia všetko, nepoznajú nie, nedá sa. Vidno, že sa musia o seba postarať sami, nikto im nič zadarmo nedá, zvášť nie štát. A na vidieku vzorne obrobené polia všade, kde je len aká-taká šanca na urodenie sa voľačoho. Pri cestách je spústa stánkov niekde so zeleninou, niekde so suvenírmi, banánmi, orechami, zemiakmi, proste kde sa čomu darí. Tam predávajú často aj deti, každá líra dobrá. Fakt mimoriadne pracovití a podnikaví ľudia.

Ráno na svitaní nás zobudil hukot ako zo závanov vetra, pozriem von cez strechu a okolo nás krúžia desiatky balónov, miestna atrakcia, nádherný pohľad.

Potom štart s quadom po okolí, neskutočne krásne, zvláštne, a zároveň ako inak skĺbené s históriou, nádherné prírodné útvary, ale to škoda opisovať, musí sa to vidieť. Fotky sa dajú nájsť všade, ale skutočnosť to nenahradí. Prešli sme krásne kaňony so zvláštnymi tufovými útvarmi, potom kamenné mestečko v troch dolinách Zelve, kamenný hrad v Urgupe, zájazdný hostinec zo zlatých čias hodvábnej cesty, Goreme, kresťanské kostolíky s pôvodnými freskami, no na jeden deň toho bolo dosť.

No a ráno už smer domov, vyšlo nám to akurát tak, že nám ostali cca dva dni, na Nemrud Dag to bolo málo, o Ararate ani nevraviac, a už sme toho videli toľko, že sa nám to už začínalo motať, tak sme sa rozhodli ísť cez Grécko a oddýchnuť si pár dní na Chalkidiky. Tak smer Ankara, po síce širokých ale hrboľatých štvorprúdovkách. Cestou sme narazili na krásne soľné jazero, tiež zaujímavé. V tom Turecku je každú chvíľu voľačo.

Spanie na brehu čierneho mora, to sme odbočili cca 30 km z dialnice, pekná, ale iná príroda, pekné miesto, ale pokračovania po pobreží som sa vzdal. Úzka, kľukatá, rozbitá cesta, príroda na tom úseku nič moc, more sme ani nevideli, tak som sa vrátil na dialnicu, to by sme do večera ani neprišli do Istanbulu.

Prejazd cez Istanbul bol ako nočná mora, tri hodiny zácpy, posúvania sa krokom, nikdy viac. A ešte zlatý klincom bol nájazd na dialnicu za Istanbulom. Z troch turniketov fungoval len jeden, a teda tri prúdy bojovali doslova po centimetroch ako o prežitie. No a Turci sú skutočne za volantom tvrdí protivníci, nepomohla ani veľkosť môjho auta, nakoniec bojoval som aj s kamiónmi a autobusmi. Potom kúsok po rovnakej ceste ako na začiatku, zážitkom bolo prenocovanie pri Murmanskom mori na piknikovom mieste, po sezóne v dezolátnom stave, ale Turkom to zjavne nevadilo. Aj to je Turecko. Mimochodom také špinavé more, ako je marmarské som ešte nevidel.

Prechod do Grécka cez hranice bez problémov, prvá noc pri Kavale na krásnej pláži, ráno trajektom na Thasos, jeho objazd, polovica ostrova krásna, druhá horšia, ale vcelku to stálo zato.

Na Sithonii nás privítali veľké tabule oznamujúce, že idylka skončila, zákaz voľného kempovania na celom poloostrove, ale paradoxne všetky kempy boli zavreté, a to rampou, že sa nedalo ani dostať k pláži. Podľa nich som asi mal ísť do hotela :-). Skutočne nekonečná pohostinnosť. Po príchode do Grécka nám udrela do očí nebývalá nasratosť každého. Všetci bez úsmevu, bez záujmu, či už v obchode alebo v reštaurácii /boli aj výnimky/, neochota, príchod z usmiateho, ochotného Turecka sa nám zdal ako studená sprcha. Takto  osobitne vynikol ten rozdiel po bezprostrednom príchode. Ale pozreli sme Sithoniu, Kassandru, strávili tam ešte dve noci, samozrejme bez kempu, ale hľadanie miesta na Kassandre bol skutočne problém, všetko zastavané, podarilo sa až v poslednej možnosti pri prieplave. No a potom domov po nastavení mi navigácia ukázala po 1164 km odbočte vľavo a skutočne výnimočne mala pravdu. Spanie bez problémov na Chorvátskom odpočívadle samozrejme medzi kamiónmi a doma som bol na druhý deň niekedy okolo 16tej.

Celkové hodnotenie cesty? No čo dodať, bolo to krásne, zaujímavé, každý deň niečo iné. Turecko je plné protikladov, na jednej strane mega sídla ako Istanbul s 15 mil. namačkaných ľudí, na druhej strane stovky kilometrov takmer bez osídlenia. Niekde výstavné mestečká so vzorne udržiavanými parkami, inde zaostalé dediny ako v Afrike. Miestami prekrásna skoro nedotknutá príroda, kúsok ďalej desy v podobe mega rezortov na pobreží. Na jednej strane čistúčko napr. v Kappadokii, na druhej strane nevýslovný bordel ako na piknikovom mieste pri Marmarskom mori. Pri mori kúpajúce sa zahalené moslimky, hneď vedľa turecká sexica v bikinách. Jedno je ale bez protikladov, všetci ľudia, ktorých som stretol a rozprával sa s nimi a nebolo ich málo, boli bez výnimky priateľskí, srdeční, komunikatívni so snahou pomôcť, poradiť. A to nielen obchodníci, ktorí chceli niečo predať.

Tak gule gule Turecko, to znamená dovidenia. Určite sa ešte vrátim dokončiť východnú časť, možno spolu so Sýriou a Jordánskom.

ďalšie fotky vo fotoalbume, alebo priamo vo  flickr

alebo  slideshow

a ešte štatistika

najazdil som 7854 km

priemerná rýchlosť 65,4

priemerná spotreba 25,5

celková spotreba 2004 l

za volantom som strávil 120 hod