Stredná Ázia 2012-report

Tak dočkal som sa, 11.5.2012 začína cesta roka. Vyrážam o 10tej ráno, ešte zobrať spolupútnikov bracha a Borisa. Cesta na východ nič mimoriadne, akurát sme v Nitre museli riešiť opravu puknutého skla. Zaujímavé, ideme do nespevnených ciest na Pamíre a kdekade a stane sa nám to ešte na dialnici. Stretávame sa s Vladom a jeho Toyotou a s Peťom a Mirkou na motorke endurku BMW pred hranicami s Ukrajinou, prechod skoro prázdny, vybavenie bolo pomerne rýchle. Flek na spanie sme našli hneď za hranicou pri takom jazierku, celkom pekný.

Cesta cez Ukrajinu začala dosť zle, navyše sme sa pustili skratkou, čo sa na Ukrajine neodpúšťa a tak sme si užili jám a výtlkov. Príroda spočiatku krásna, kopce, hory, neskôr ale prešla do roviny s nekonečnými poliami a zlými cestami. Dedinky a polia ale boli upravené, lepšie ako som čakal. Policajti nás zastavili len 2x, nechceli ale nič, len pozrieť čo a ako a kam ideme. Ďalej sa nám to stávalo úplne bežne, čím ďalej, tým sme boli pre nich väčší exoti. Ťahali sme do 7 mej večer, flek pri takých jazierkach, celkom pekné, taký oddych pre miestnych. Vlado kúpil cestou dve ryby, jedna bola slaná ako mŕtve more a tá druhá úplne mastná, dalo by sa povedať kopa rybacieho tuku, zjesť sa z nej dalo len veľmi málo. Nechápem ako môže existovať taká tlstota vo vode.

Ráno dážď cca 8 st. , pokles o 20 st., už aj tuto si príroda dovolí takéto divy. Cesta z fleku po úzkej šmykľavej blatovej cestičke po hrádzi nič moc, Peťo si dva razy s motorkou ustlal, našťastie nič vážne. Aj tak úcta, ísť na motorke v takom počasí. Keď sme ponúkali Mirke, že ju zoberieme do auta vyhlásila, že len keby poriadne pršalo a bolo naozaj zima. Takéto voľačo nie je pre nich  nič mimoriadne, hoci podľa mňa valilo ako divé no a 8st sa mi tiež nezdalo moc teplo. Postupne sa ale počo trochu zlepšilo. Celkový dojem z Ukrajiny je ozaj priaznivý, všade čisto, žiadne smeti, dedinky a domčeky síce skromné ale upravené, okolie ciest pokosené, idylka. Cesty také striedavé, nič moc, ale zase lepšie ako im predchádzali povesti. Obrovské lány polí vzorne obrobené, nechápem ale ako, keď len cesta nejakého traktora na to svoje pole musí trvať pol dňa. Možno chodia na tie polia na týždňovky … Videli sme ale traktory ktorými to obrábajú, veľké kirovce so zloženými radlicami širokými po rozložení hádam 50 m. Ale aj tak..

Ráno celkom chladno, ale poobede zase 30, strašné rozdiely. Cesty striedavé, hlavne obchvaty miest dali zabrať. Doneck sme tiež obišli, videli sme ale obrovské haldy a železiarne.  Flek na spanie asi 100 km od ruských hraníc pri žabacom jazierku, revali ako divé.

Značky sú úplne ideálne na vyberanie pokút, zbytočné 50tky, konce dedín označené nie sú, ale prešli sme celú Ukrajinu bez pokuty. Nepoznám človeka, ktorému by sa to podarilo, možno nový záznam do quinessovej knihy rekordov :-)

Ráno smer Lugansk, cesta napred zlá, ale potom aj kúsok dialnice, ktorá sa ale javila pri takejto hustote dopravy úplne zbytočná. Ale veď ako u nás, niekto si prišiel na svoje pri províziách, nie je dôležité či je potrebná. V Krasnodore na mňa len tak neurčito kývol policajt, nebolo to také klasické mávanie ako u nás, ale len nejako ako psovi ukázal že k nohe. Ja som to nepokladal za zastavenie, ale za chvíľu už siréna a policajt v aute, doklady a tak a že prečo som nezastavil, že zato ma môžu aj zavrieť, tak som sa všelijako krútil, akože u nás sa zastavuje inak, on ma chcel zastaviť preto, lebo tam je zákaz vjazdu náklaďákov, tak znova ako mnohokrát predtým a potom, že som osobné auto, na mňa to neplatí, no a tak sme si chvíľu pokecali a nakoniec ma pustil bez pokuty, čomu sa divím aj ja sám.

Pri pumpe som platil kartou, pokladníčka za okienkom len podstrčila taký šuflík a keď som jej dal kartu, tak chcela pin, ale terminál sa nezmestil do tej zásuvky, tak mi nervózne povedala, aby som jej ho nadiktoval. Tak som jej zahlásil pin a ona ho naťukala. Zaujímavý spôsob, u nás nevídaný. Možno ešte teraz tankuje na moju kartu celá Ukrajina…

Pri colnici ozaj ako koniec sveta a civilizácie, posledná dedinka nič moc, dokonca aj vodu im vozili len s cisternou, ale podelili sa aj s nami.

Ukrajinsko-ruská colnica dosť v pohode, len na konci sa Rusi zasekli, lebo nevedeli zapísať   MANa  do  kolonky osobné auto. Asi to tam nemali v databáze. Tak riešili, riešili, zavolali snáď všetkým šéfom, a nakoniec to dali ako autobus. No ale dve hodky to trvalo.

Flek sme hľadali dosť zložito, navyše bola búrka, Vlado prieskumník našiel flek pri rieke v malej dedinke, no ale podcenil rozmery MANa, dosť som im tam očesal nejaké stromy, čerešne, musel to diplomaticky riešiť brašule v podobe 1000 rublíkov, asi bol až príliš veľkorysý, ale zase sme si spravili dobrý dojem. Za tie peniaze je asi 100 kg čerešní, ale čo už. Nakoniec som skončil pred elektrickým vedením vo výške cca 2,5 m, to si Vlado nevšimol a musel som to zase vycúvať, jednoduché to nebolo, ale zase dobrá príprava na pamírske úzke cestičky.

http://www.youtube.com/watch?v=W9vgoMAaDDA&feature=plcp

Flek sme potom v pohode našli na druhej strane cesty pri rieke ako nám poradili miestni, bola ale búrka a dážď, tak sme časť večera strávili indoorovo v MANe.

Ráno ďalej po nekonečných ruských rovinách, obrovské polia podobne ako na Ukrajine, zase asi chodia orať na týždňovky. Dediny boli vzdialené tak 50-100 km. Takto nejako to vyzeralo a keď sa to ide niekoľko hodín, tak dosť aj nuda. Ale my cestovatelia to pokladáme za súčasť cesty a nič nás nerozhádže :-).

Ale polia vzorne obrobené, všade čisto, dokonca na odpočívadlách koše. Na ceste so mnou robila interview jedna miestna ruská televízia, akože popis cesty, kam ideme a tak. Ja ako vedúci zájazdu a zároveň najlepší ruštinár /Ľubo tam ešte nebol/ som si tak užil pár minút slávy :-). Potom Volgograd, v Rusku pojem a skutočne pekné mesto s neodmysliteľnou Mamayeovou mohylou, symbolom zvratu v druhej svetovej vojne.

Tie proporcie boli obrovské, tí Rusi si vedia uctiť ich históriu. Potom som bol ešte prehlasovaný sa preštrikovať celým mestom k nejakému Politovmu domu, pamiatky tiež ako inak na 2. svetovú vojnu, kde obrancovia bránili dom 60 dní. Bol to ale len jeden rozpadnutý dom, ktorých je v Rusku dosť aj bez zásluh vojny. No a ešte k tomu pár tančikov, ktoré vidíte v každom druhom mestečku. Ale čo už, väčšina rozhodla a to sa v našich cestovateľských kruhoch rešpektuje. Aj keď sme sa museli predierať 3 hod zácpami a musím priznať že som bol dosť ufrflaný.

Smerom na Astrachan sme sa vydali po východnej strane Volgy, to znamená dosť zachádzka, ale zdalo sa nám to zaujímavejšie a chceli sme odbočiť a pozrieť aj jedno soľné jazero. Museli sme teda prejsť cez Volgu po priehradnom múre, pohľad z jednej strany na more vodnej elektrárne a z druhej strany na prúdy vody pod priehradným múrom bol úchvatný.Padnúť by som tam nechcel.

Na druhej strane Volgy obrovské nové satelity, domy, vežiaky, obchody, ťahalo sa to desiatky kilometrov. Neviem, či tí ľudia chodia robiť do Volgogradu, alebo si to žije svojim životom, ale ani nechápem, ako sa tam dopravujú, jediný most bol iba priehradný múr, alebo snáď loďami cez Volgu? Už bolo dosť hodín, stmievalo sa a konečne, keď sme sa vymotali z tohoto podivného labyrintu, tak sme jednoducho odbočili do stepi a utáborili sa. Bol to náročný deň, tie mestá so zácpami, autami, križovatkami, semafórmi ma vždy nejako zničia.

Ráno smer Astrachan, to už znie tak trochu exoticky, je pri ústí rieky Volgy, ktorá vytvára spústu ramien na ploche veľkej ako tretina Slovenska. No reálne sme videli vždy len jedno rameno, to posledné a najbližšie. Volgu sme na celej ceste ani nezahliadli. Navyše bolo dosť veľa vody, aj povodne. Odbočili sme na soľné jazero Baskunčak, veľmi zaujímavé, koncentrácia soli je vraj väčšia ako v Mŕtvom mori. Museli sme odstaviť na parkovisku, potom nás posadili na podivnú motorečku so sajdkou a tou nás odviezli k samotnému jazeru.

Biznis kvitne aj tu a to som si myslel, že v takejto pustatine sa bude dať voľne táboriť priamo pri jazere. No ale civilizácia ide neúprosne všade. Na jazere ťažia soľ úplne masovo, je tam aj fabrika a železnica. Vraj 70% spotreby soli v Rusku je práve odtiaľto a vrstva soli je hrubá 16 m. Kedysi sa tam ťažilo len tak amatérsky, dali len také koly do vody a na tom sa soľ vyzrážala.Teraz je to už len atrakcia.

V dedine už prevažujú kazaši, samozrejmá obrovská pozornosť miestnych, taká technika a takí blázni ako my sa tak ľahko dokopy nevidí. Ale na toto sme si pomaly zvykali.

Ďalej smerom na Astrachan začali stepi, ale medzitým aj polia. Ak sa tá zem zavlažuje, a vody je z neďalekej Volgy dosť, zjavne je úrodná. Ale pre riedko osídlené územie asi nie je treba tých polí viac, tak to neriešia, nemusia. Ale toto územie by mohlo uživiť podstatne viac ľudí. Možno až sa budeme tlačiť u nás ako sardinky, príde aj na takúto alternatívu :-).  Flek sa hľadal trochu obtiažne, veľa miest bolo zaplavených, nakoniec sme našli pekné miesto pri ramene Volgy asi 40 km od Astrachanu. Vlado s Borisom a Otmarom /brašule/ išli pre Ľuba ktorý priletel z Moskvy.

Ráno už smer hranice s Kazachstanom, všade pri cestách záplavy, dokonca som prvý krát videl plávajúcu kravu, aby sa dostala niekde k pastvine. Hranica dosť v pohode, žiadne komplikácie. Rusi majú s Kazachstanom colnú úniu, preto je to všetko jednoduchšie. Hneď za hranicami sa vyrútil na nás policajt, nezastavil som na stopke. Začala pre mňa nová éra stopiek na rovnej ceste, bez križovatky. U nás poznáme stopku len na križovatke, v týchto krajinách je ale úplne bežná na check pointoch alebo len tak hocikde, tak treba zastaviť a ak sa pozdávate policajtovi, môžete sa pohnúť ďalej. Tým on získa čas na rozhodnutie, či vás zastaví. Nás spravidla zastavovali, keď pre nič iné zo zvedavosti. No ale k veci, keďže som tu nezastavil, tak to bolo podľa nich veľmi závažné porušenie predpisov, ale nakoniec som to ukecal na 50 euráčov za oboch aj s Vladom, on samozrejme nezastavil tiež. Začínam si zvykať na miestny kolorit pokút a iných poplatkov. U nás musíme platiť za diaľnice, tunely, parkoviská a pod. tuto občas niečo miestnym uniformám. Je to tu tak a nedá sa robiť nič iné, len to rešpektovať.

video z cesty po Kazachstane:

http://www.youtube.com/watch?v=PZLTdFn7AQs&feature=plcp

Ďalej dosť rozbitá cesta, dediny už chudobnejšie, iný kraj ako v Rusku. Za Atyrau nám miestni poradili, ako by sme sa mohli dostať ku Kaspickému moru, ale po nejakých pár kilometroch absolútne rozbitej cesty sme sa dostali k závore a tam nám povedali, že k moru sa nedá, sú tam len šachoriny. Za celú cestu pozdĺž Kaspického mora sa nám ho nepodarilo vidieť. Zjavne ľuďom ani nechýba, málokoho zaujímalo ako sa k nemu dostať a ak, tak načo? Čo by sme tam chceli? Zaujímavé. Flek sme našli akože pri mori, ale sme ho nevideli, len tak v stepi. Ale kľud a pohoda.

Ďalej smer Beinau, výborná cesta, dosť soľných jazierok, bolo to také príjemné spestrenie cesty.

Spanie trochu alebo teda dosť netradičné, v záhrade hotela, kde nám pustili telku s MS v hokeji. No darmo, civilizácia je aj tu, každý druhý dom má satelit. Popili sme nejaké pivko, potešili sa z nášho víťazstva, tam v Kazachstane to má trochu inú príchuť. V hoteli sme stretli dvoch bratov z Belgicka ako idú na bicykloch z Číny, sú už rok na ceste a keď som si uvedomil, čo ich čaká na nekonečných stepiach Kazachstanu a Ruska, no povedať, že klobúk dolu, je málo. Je to nesmierna psychika. No a ako bonbónik tam bola aj jedna Nemka, ktorá ide na biku opačným smerom na Uzbekistan a úplne sama. No tak to už je úplne nad môj pochop. Vyžaduje to ozaj neuveriteľnú silu.

Veď aj nás miestni nejako nechápu. Keď im povieme, že len tak cestujeme a poznávame, sami a dobrovoľne, tak sa pýtajú prečo? Prečo sa mlátite po tých otrasných cestách, prečo sa terigáte nekonečnými stepami? No a úplne to zaklincoval jeden Kazach, ktorý sa úplne s vážnou tvárou spýtal, koľko nás za to cestovanie platia. Čo na to povedať? Títo ľudia väčšinou neboli nikde, nevidia dôvod okrem zárobku kdekoľvek ísť.

Cesta ráno na hranice z Uzbekistanom, bolo to nejakých 60 km, u nás by sme to nazvali offroadom cez step a polopúšť, tam to bola hlavná cesta s kamiónmi, ktoré sa na tom krútili ako harmonika. Neuveriteľné. Asi sa nevedia dohodnúť na oprave, navyše tradične zlé vzťahy medzi “stanovými krajinami” ich asi nemotivujú k nejakým opravám ciest v prihraničných oblastiach.

No a potom hranica, bol to dosť des, húfy gastarbeitrov, utečencov, bordel, špina, odpad, no už ozaj ako na periférii sveta. Náš postup bol spočiatku veľmi úspešný, vďaka 20 eur sme sa hneď dostali za závoru, ale tam nás schladila neúprosná administratíva, kolečko, čo postráda logiku a šikanuje vás od okienka k okienku, všade čosi zapíšu, pošlú ďalej, potom zistia, že ešte tam ste voľačo zabudli, zapísať autá na troch miestach do nejakých zošitov, niekedy do počítača, potom zase pasy, nejaká banka, poplatok, poistka. No nekonečné. Nám sa navyše stalo, že na poslednej kontrole sa začali zaujímať o štvorkolku, že ju musíme zapísať, aj keď sa vezie na aute, tak všetko zle a brašule si musel zopakovať colné. Nemám to rád, sú to vždy nepríjemné stresy, ale zase na druhej strane je to daň za niečo, čo už u nás v Európe človek nezažije. Nič sa nedá robiť, aj to je súčasť cesty. Tentokrát 4 hodky.

Peniaze sme vymenili  hneď za hranicami od vekslákov, 1 dolár za 2000 somov, boli sme zrazu veľmi bohatí, dostali sme 200 tis. v 500 somových bankovkách, úplná hrča. No ale na druhej strane aj pri platení tá hrča veľmi rýchlo mizla. Problém bol, že sme to nevedeli počítať, tak akože jedna, dve, tri sa nedá, väčšinou to počítali miestni takým systémom zohnutia kopy peňazí, tak to išlo nepomerne rýchlejšie.

Toto je asi 100 dolárov.

Cesta väčšinou zlá, striedalo sa to a niekedy sa nedalo včas zabrzdiť, tak sme občas lietali až do neba.Ťahali sme dlho, spoliehali sa na to, že v Quasare nájdeme hotel s televíziou a pozrieme hokej, do Quasaru sme došli skoro za tmy, žiadny hotel s telkou  tam nebol, potom po tme sme čosi našli na spanie za mestom, ale len takú núdzovku.

video z cesty po Uzbekistane:

http://www.youtube.com/watch?v=3EMTaIPsWYI&feature=plcp

Ráno zháňanie nafty, je to úplný paradox, všetci jazdia a na žiadnej pumpe nie je nafta a väčšinou ani benzín. Trochu nás to zaskočilo, ale postupne sme získavali know how na zháňanie cez miestnych, pod rukou, samozrejme drahšie ako je oficiálna cena. Takto sa tankovalo v Uzbekistane.

No a nemusím zdôrazňovať, že takto naliať nejakých 200 l do MANa z 20 litrových bandasiek nebola žiadna sranda. Luba sme menovali hlavným nalievačom, lebo mal najlepšiu chrbticu :-) a s radosťou sa toho ujal :-), no ale je fakt, že nemal na výber. Miestni tvrdili, že takýto nedostatok nafty nie je vždy, akurát teraz sa všetka technika pustila do polí a tak jedna rafinérka nestačí. No neviem, aj benzín moc nebol a traktory na benzín nie sú. Veľmi zaujímavé boli pumpy. Na väčšine púmp bolo akože otvorené, bol tam pokladník, ale nič nepredával, lebo nič nemal. Tak načo tam bol mi nebolo celkom jasné. Ak som nakukol dnu, tak tam mali nejaké  to ich moslimské ležadlo, niečo popíjali, pojedali, mali takú pohodičku. Ale z čoho žili, keď nič nepredávali je dosť nepochopiteľné.

Potom sme to zvrtli ma Mojnaq, bývalú rybársku dedinku na pobreží Aralského mora. Veľmi sme boli zvedaví na skutočnosť a rozsah devastácie Aralského mora, ktoré vďaka neúmernému zavlažovaniu bavlníkových plantáží v Uzbekistane z rieky Amu Darja prakticky vyschlo.  Musím povedať, že to bol silný zážitok. Vidieť územie, kde ešte za súčasnej generácie žblnkala voda, plávali lode, rybári lovili ryby, boli tam prístavy, móla a teraz to vyzerá takto:

To je presne breh bývalého mora. Teraz už len taká polopúšť. Miestnych sme sa pýtali, ako je ďaleko voda, povedali, že to presne nikto nevie, ale okolo 200 km. A že cesta ani pre offroady tam nevedie, nikto tam nechodí, nikoho to nezaujíma. More zmizlo a nikomu nechýba. Bože, ak by som tam žil, určite by som sa tam chcel pozrieť, ale miestnych to ale úplne absolútne vôbec nezaujíma. No  skutočne iná mentalita. Alebo majú iné starosti o holú existenciu a nemajú čas na kratochvíle s cestovaním. Tak sme sa museli zmieriť s tým, že Aralské more neuvidíme, je to nad naše časové ale asi aj technické možnosti.

Svet sa nám mení pred očami a ozaj veľmi rýchlo. Ale na druhej strane som až takú devastáciu, ako som mal z informácií pred cestou, nevidel. Popisovali to ako suché, soľou zamorené územie, kde sa nič neurodí, ľudia odtiaľ utekajú, krajinou sa preháňajú svorky túlavých psov, ktoré tam zanechali utekajúci ľudia. Nie je to ale tak. Moynaq má nejakých 3000 obyvateľov, deti chodia normálne do školy, sú tam obchody, dokonca reštiky, samozrejme veľmi jednoduché, ale o nič horšie ako v iných dedinách.

Chodí tam dokonca autobus. Hneď za Moynaqom sa pasú kravy, sú tam pastviny, políčka. Nie je to také hrozné, ale predsa len more zmizlo. Dôvod tohoto je prostý, zavlažovanie z rieky Amu Darja, ktorú sme videli niekoľko sto kilometrov od Pamíru a už ani poriadne netiekla,  boli len kaluže. Do Aralského mora už nepritečie ani kvapka. Na druhej strane, zavlažovanie prináša možnosť obživy pre niekoľko miliónov ľudí, bez tejto rieky by bol celý Uzbekistan len púšť. Tak sa natíska otázka, čo je lepšie. Je ale pravda, že sa to asi malo robiť z väčším citom, pár rokov by sa Aralské more-jazero zachránilo. Ale vyschlo by tak či onak, kedysi bolo spojené s Kaspikom, dlhé desiatky kilometrov sme išli po bývalom morskom dne so siluetou pobrežia. Ťažko hodnotiť históriu, nemáme na to dostatok objektívnych informácií. V každom prípade to bolo celé nesmierne zaujímavé a som strašne rád, že som to mohol vidieť na vlastné oči, objektívnych informácií pred cestou som sa dopátral strašne málo.

Flek pri riečke alebo asi umelom kanáli, celkom pekný, tak bol samozrejme ohník a tak.

Ráno späť na Nukus, našou pôvodne plánovanou cestou sa vraj nedalo. Miestni povedali, že tam chýba nejaký most, tak znova rovnakou cestou späť. Púšť Kyzylkum bola zaujímavá, ale povedal by som, že je to len taká polopúšť, sú tam aj nejaké rastlinky, je ale možné, že v lete vyschnú.

Zase zháňanie nafty v Nukuse, tu ale bola cena priaznivejšia, len 0,7 usd za liter, asi je väčšia ponuka na čiernom trhu. Neuveriteľný obdiv našej techniky, ľudia trúbia, mávajú, ak stojíme, dajú sa do reči. Väčšina ľudí vie rusky, tak je bezproblémová komunikácia. Miestni  ešte nie sú pokazení turistami a sú ozaj srdeční. Pýtajú sa, čo stojí motorka, štvorkolka, ale potom len zalapajú po dychu a vrátia sa do reality. Aj sa pýtajú na cenu MANa, ale to väčšinou odbijem, že veľa. Jeden chcel silou-mocou vedieť cenu a keď som mu ju povedal a navyše veľmi zaokrúhlenú nadol, tak vyhlásil, že toľko peňazí nie je ani v celom Uzbekistane :-).

Veľmi zaujímavá je móda zlatých zubov. Tu sme na to narazili, ale bolo to tak vo všetkých stanoch. Ľudia majú strašne veľa zlatých zubov a povedal by som, že čím úspešnejší jedinec, tým ich má viac. Zrejme aby ukázal  bohatstvo. Mám dojem, že si vytrhávajú aj zdravé zuby a podľa finančných možností nahrádzajú zlatými. Veď predsa nie je možné aby mladý človek mal celý predný chrup vymenený za zlatý. Tiež je ale otázka, či to zlato je pravé. Nemal som odvahu sa niekoho na to spýtať. Akože hej ty, prečo máš toľko zlatých zubov, to ti originály vypadali, a sú tie zlaté pravé? To by znelo asi blbo a možno by sa aj trochu nasrali :-).

Cesta ďalej na Khivu, flek sa hľadal ťažko, všetko políčka, dedinky, až pre Khivou nejaké jazero a tam pekný flek, hoci kúpať sa nedalo.

Ráno Khiva, jedno z najstarších miest na svete, kedysi obchodné centrum na Silk Road. Bolo zachovalé, s obrovskými hradbami a malo to charakter kompletného starobylého mestečka s ulicami, mešitami, trhoviskom, samozrejme s ponukou suvenírov, proste to žilo. Turistov nebolo veľa, Khiva je dosť od ruky, myslím že nemá letisko a z Buchary je to na nejaký autobusový výjazd ďaleko.

Nasledovala úplne, ale úplne naozaj otrasná cesta do Buchary,  asi 100 km s jamami, výtlkmi, prachom, a v tom sa všelijako krútili vŕzgali, ničili kamióny, osobných áut bolo menej, kto mohol radšej nikam nešiel. Možno aj z tohoto pramení údiv nad našim  cestovaním. Prečo sa dobrovoľne nechať natriasať a mykať na takých cestách, navyše ničiť vlastné autá? Tam sa mi aj dosť definitívne odporúčal nosič na štvorkolku, toto bolo aj na neho veľa. Klesol, mohutné pánty sa skrivili, dva sa vytrhli  a bola nutná oprava, našťastie úplne zlá cesta skončila a tak som opatrne išiel ďalej, no v prvej “svarke” sme to museli riešiť.

Paradoxom ale bolo, že veľká časť, tejto cesty mala dva prúdy hotové, kde by sa dalo provizórne jazdiť trebárs 60-80 km/hod, mala vynikajúci povrch, len nemala dokončené krajnice. Ale na tej hotovej polovici boli kopy hliny a betónové zátarasy, aby tam tí ľudia nejazdili. Spraviť niečo pre ľudí a vyjsť im kúsok v ústrety a nejako to riešiť sa tu nenosí. Človek tu nie je nič. Ale je zaujímavé, že keď sme sa pýtali ľudí, že prečo nespojazdnia tú hotovú polovicu, nejako to vždy tak akože ospravedlňovali, nie je hotová, až keď bude celý úsek, vraj ich podviedla kórejská firma, teraz nie sú peniaze, dokončenie v nedohľadne. No čo už, iný svet.

Noc v púšti Kyzylkum, pekné miestečko, v neďalekej jednoduchej reštike nám spravili super ryby z Amudarje. Večerať ryby na púšti je ozaj originálne :-)

A takto vyzeral nosič na quada. Soudruzi někde udělali chybu, nerátali s tým, že pôjdem do ozajstného terénu dlhého nepreháňam tisíce kilometrov. A to som im omieľal o hlavu neustále. Asi si mysleli, že len tak kecám :-)

Ráno smer Buchara, už nám veľa nechýbalo, v prvej svarke sme dali spraviť nosič, zavarili to na hulváta na pevno, už sa nedal sklopiť, ako povedali, tak je to zavarené “na smerť”, neskôr sa ale ukázalo, že nebolo. Museli sme akciu zopakovať v Tadžikistane. Obed v reštike oproti svarke, tradične výborný, všade v stanoch aj v takých, povedal by som to jemne, veľmi jednoduchých reštikách domáca kuchyňa, chutná, veľké porcie, žiadne polotovary. Vo všetkých stanoch bola dominantná polievka lagman, zmes zemiakov, domácich cestovín, mäsa, zeleniny a všade to robili inak, tak aj keď mal človek lagman skoro každý deň, nikdy nejedol to isté. No a potom šašlik, baranina, plov, boršč už na juhu moc nie. Obedy sme mali prakticky vždy takto v reštikách na ceste, večeru už sme robili sami, ale niekedy len tak oklamali studenou konzervou alebo syrom. Nie vždy sa chcelo variť.

Stretli sme Nemcov na VW Syncro, pokecali sme, už sa vracali späť.No a zlatým klincom bola kolóna asi 15 obyťákov z Talianska, to ešte boli pred tou rozbitou cestou, chudáci netušili čo ich čaká, ktovie ako to prežila ich technika. No ale klobúk dole, je to na takýchto autách odvaha.

Buchara trochu sklamala, moc komercie, nie je to už také mestečko ako Khiva so svojou atmosférou, tu boli len tak pohádzané nejaké mešity, aj keď obrovské, medzi novostavbami, alebo niečim čo len tak vzdialene pripomínalo čosi historické, ale bolo to postavené nanovo. Takto sa tu vyrába história:

Postavia si čo chcú a potom budú tvrdiť, že je to staré tisícky rokov. Ale mňa neoblafnú :-). Ale zase treba uznať, že mešita bola gigant.

Flek na súkromnom pozemku jedného sedliaka, veľmi príjemný ako všetci, ponúkol vodu a tak, peniaze samozrejme odmietol, boli sme jeho hosťami.

Ráno pršalo, ale bolo teplo, neskôr sa vyčasilo, mali sme neplánovanú zastávku ma opravu uchytenia nástavby, zase soudruzi nerátali s terénom :-). Ale len nejakú hodku, nebol to taký veľký problém. Potom už Samarkand, ale už zase komercia, veľké moderné mesto, medzi mešitami dostavané luxusné obchody s kobercami, suvenírmi, ale nežilo to ako v Khive. Teda žilo to, ale viac ako normálne mesto bez tej orientálnej starobylej atmosféry. Ale zase mešity boli obrovské, tuším ešte väčšie ako v Buchare.

Po Samarkande ďalej, smerom na hranice v Pendzikente, čo je najpriamejšia cesta na Dušanbe. Ja som síce mal z domu informáciu, že prechod je uzavretý, ale všetci, vrátane policajtov nás uisťovali, že funguje. Boli sme príjemne prekvapení, nepochybovali sme.

Už sa stmievalo, pršalo, pochmúrny koniec dňa, všade dedinky, polia, blato, dokonca rozliata voda z dažďa. Zabočili sme z hlavnej cesty na nejakú dedinku, tam hneď zhluk a akože čo, kam a odkiaľ, klasika,  ľudia boli zvedaví, milí, vypytovali sa ako všade. Keď som povedal, čo potrebujeme, len nejaké miestečko na autá a stan, taký prirodzený vodca z ľudu nám ponúkol miesto pri hydroelektrárni, plac pre autá, miesto pre stan v hale elektrárne, vyzeralo to fajn. Samozrejme pol dediny u nás, ale všetko ok. Posedeli sme s nimi, potom ale prišli dosť nezvládnuteľní opití, neboli agresívni, ale nedalo sa ich zbaviť, núkali všeličo, vrátane nejakého syru ?? z kobylieho mlieka, museli sme to ochutnať a môžem povedať, že by som to neprial ani najväčšiemu nepriateľovi. No a keď naši opilci začali miešať vodku s pivom a mojim vínom, už to naozaj bolo nutné ukončiť, tak môj spojenec, správca toho celého sa to skúsil zvládnuť. Bol našťastie moslim, teda nepil a pomáhal. Sranda bola, že tí najviac opití boli zamestnanci elektrárne a teda ostali vnútri. Peťovi s Mirkou nebolo všetko jedno, ale opilci potom zaspali a neboli väčšie problémy. My sme vonku prespali v pohode, v tom “nedobytnom” aute sa dá. Ten alkohol ozaj robí problémy, ale toto bol jediný takýto prípad, nikde inde sa to už nezopakovalo.

Ráno odchod z dediny pre istotu bez raňajok, rýchle, aby sa nezobudili opilci :-) a smer hranice, pár kilometrov a vojaci, betónové zátarasy a povedali nám, že darmo, hraničný prechod neexistuje, je uzavretý zátarasmi. Tiež nevedeli pochopiť, prečo nám povedali, a aj policajti, že prechod funguje. A dokonca v dedinke, v ktorej sme nocovali nám všetci svorne potvrdili, že je aj pre cudzincov, to sa rozum zastaví. Nevedieť, čo je 10 km od dediny? Nevedieť, že prechod je už roky zavretý? 10 km od neho? Ozaj iný svet. Z veľkej časti pre nás nepochopiteľný.

Tak pekne 200 km na sever, potom zase v Tadžikistane späť na juh. Jeden priesmyk navyše, najdesnejší, ale to až potom.

Dosť sa zle pátralo, kde je vlastne prechod, v jednej dedinke to bolo nádejné, tam ale nebol, možno len pre osobáky, prechod poznalo dosť málo ľudí. Proste medzi Uzbekistanom a Tadžikistanom je skoro absolútna izolácia. Už som spomínal, že všetky tieto stany sa úplne neznášajú. Je to zložité, ale nie je to len v politikoch, je to aj v ľuďoch. Sú presvedčení o tom, že ich krajina je najkrajšia, žijú v nej najlepší ľudia. Keď vám uzbekistanec povie, prečo idete do Tadžikistanu, tam nič nie je, u nás treba pozrieť ferganu, u nás je krásne,  tam v Tadžikistane  sú ľudia “gornye”, každý má kalašnikova, ublížia vám, tak to berte s obrovskou rezervou. Narazíte aj tam na krásnu krajinu, ohromne milých ľudí, ktorí vám chcú pomôcť, ale nenávidia zase tých uzbekov. Skúsim to trochu popísať tieto ich nenávisti čo som pochytil z rozhovorov s bežnými ľuďmi:

-uzbeci nenávidia kirgizov lebo stavajú vodné elektrárne a púšťajú im málo vody

– uzbeci nenávidia kirgizov, lebo v kirgizsku  žije ich menšina, ktorí nemajú slobodu a historicky a zemepisne to územie fergany patrí im

– kirgizi nenávidia uzbekov, lebo žijú vo fergane na území kirgizov,  a je ich veľa a poslali by ich najradšej preč, keď ale boli pred dvoma rokmi nepokoje, kirgizi  vyhnali tisíce uzbekov, uzbecký diktátor ich neprijal, že vraj ich je už veľa a prijali ich rusi

– tadžici nenávidia uzbekov, lebo kedysi pred hádam aj tisícročiami im patrila obrovská ríša aj s Bucharou a Samarkandom a uzbeci im to zobrali a oni sa musia uspokojiť s horami a pamírom

– kazachov nenávidia všetci preto, lebo sa majú najlepšie, majú plyn, ropu

– uzbeci nenávidia kazachov, lebo na svojom území prehradili aralské more a to rýchlejšie vysychá

Ono tieto národy sú geneticky úplne odlišné, samozrejme tie kultúry a gény sa miešali, ale zjednodušene:

Kazaši majú mongolské korene

Uzbeci turecké

Tadžici perzské, teda sú veľmi príbuzní s iránskymi a afgánskymi predkami

Kirgizi zase viac mongolské

samozrejme tieto menšiny sa prelínajú, časť uzbekov žije v kirgizsku, zase časť kirgizov a tadžikov žije v uzbekistane, kazachstanci v kirgizsku, no a všade je aj ruská menšina, je z toho taký nejaký úplný guláš

Ale je ohromne zaujímavé, že nikto nemá nič proti Rusom, tí sú kamaráti so všetkými,  po desaťročiach života v Sovietskom zväze!!!

No je to komplikované, stačí tam iskra ako pred dvoma rokmi v Oshi /Kirgizsko/ a nepokoje sú na svete.

Teda toto nie je samozrejme nejaká odborná štúdia :-), mám to len z rozhovorov z ľuďmi, tak to nemusí byť úplne presné, ale určite je to poriadne zamotané.

Trochu som odbočil, konečne sa nám podarilo nájsť colnicu, prišli sme pred vysokú, obrovskú bránu kde strážil jeden vojačik a povedal, že nás pustia za bránu, až keď on dostane pokyn. Boli sme úplne prví, čakali a čakali. Po hodine pustili len Vlada s Peťom, napriek prosbám, že ideme spolu. No a potom som čakal ešte 2 hodky, vybavili len jednu takú asi dôležitú persónu, inak nikoho. Až som sa skutočne nasral, išiel za vojačikom a dosť razantne som mu vysvetlil, že sme návštevníci, hostia, ktorí si chcú pozrieť ich krajinu, a prečo nás nevybavia a neplnia si povinnosti, že zavolám na konzulát a budem sa sťažovať. Nato čosi povyprával do vysielačky a sézam sa otvoril. Potom klasika, kolečko, colníci pohodoví, ich šéf práve oslavoval narodeniny, preto tá liknavosť. Ale ozaj v pohode, už ma aj nasratosť prešla :-). Potom tadžická časť, tiež ústretoví, ale skásli hneď 10 usd za desinfekciu, 10 usd za nejakú garanciu transportu, 100 usd za cesty za MANa a 10 usd za quada. Celkom slušný začiatok. Boli to zbojníci, ale musím povedať, že veľmi slušní. No a hneď za hranicou také nejaké pokyvkanie čímsi červeným, ja som to nevyhodnotil správne, šiel ďalej a za chvíľu siréna a policajti. Dlho mi trvalo presvedčiť ho, že som si ho nevšimol, nakoniec to 20 usd spravilo a už sme boli kamaráti, poprial šťastnú cestu a tak. No ale takto pokračovať a náš rozpočet nebude stačiť ani po Dušanbe :-). Navyše sa platili aj cesty, za čo bolo potom tých 100 usd, nechápem.

Flek sme mali už za tmy na poli jedného tadžika, bol vcelku bohatý, mal dosť polí, pracovalo pre neho asi 20 ľudí, pokecali sme. Dosť rozhľadený človek, a keď nám tvrdil, že celá pamir highway je už vyasfaltovaná číňanmi, tak sme mu naivne verili. Neskôr sme samozrejme zistili, že to je veľmi, ale veľmi ďaleko od skutočnosti.

Povyprával aj o občianskej 10 ročnej vojne, že boli dve skupiny, jedna chcela zaviesť právo šaria, na druhej strane boli umiernení. Našťastie vyhrali tí umiernení, jedných podporoval Afganistan a Irán, druhých zase Rusi, kto koho je asi jasné.

Ráno ešte pohodička, debata s domácim. Neskôr vynikajúce cesty, čo postavili číňania, príjemná krajinka, ešte nížina, ktorá ja v tadžikistane len na 10% územia. Všetky políčka vzorne obrobené, ľudia makali, pretŕhali “chlopok”, t.j. bavlnu. občas sa hodili do placu aj pekné prírodné veci.

No a neskôr nástup na pas pred Ayni, ja som ho nemal dokonca ani na mape, no ale bol to zážitok. Asi po 2200 mnm bol asfalt, ten ale viedol do rozostavaného tunela, tak sme museli odbočiť na rozbitú šotolinu, ktorá sa s pribúdajúcimi metrami menila na klzké blato. Do toho ešte prišiel dážď,  ktorý spolu s topiacim sa snehom tvoril čiernu kašu, v ktorej sa to všetko miesilo. Kamazy, čínske tracky 6×8, kórejské Yongy ako taxíky, a dokonca občas aj normálne auto, ktoré síce občas museli potlačiť, ale prešli aj s tým. Museli.

Pred vrcholom sme museli čakať, padla lavína a odpratávali ju. Viackrát sa vytvorili také štuple, zácpy, ktoré vznikali z toho, že sa všade nedalo vyhnúť, museli sa vždy púšťať protiidúce autá.

Veľakrát sme stáli a čakali na  rozšírenom mieste kým prejdú autá oproti.

Obdivoval som šoférov, ktorí túto trasu robia skoro denne. Občas ale nedokončia, aj my sme videli dolu pár vrakov, dokonca jeden čerstvý. A prechod funguje aj v zime, pre mňa nepredstaviteľné, vtedy  sa ide jeden deň z jednej strany, druhý deň z druhej, je to zúžené. Iná možnosť zásobovania a dopravy pre mesto Ayni neexistuje.

Noc na krásnom mieste pri Ayni, ale moc sme si ho neužili, prišli sme až za tmy, prechod pasu nám trval 6 hodín.

nejaké videá z pasu:

http://www.youtube.com/watch?v=YekMOml6Ip8

http://www.youtube.com/watch?v=EDxSF4Ua_z8&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=38rutZiQXjo&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=CZuUUzIxZGM&feature=plcp

Ráno ďalej na Dušanbe, cesta krásna, čínska asfaltka, cez nádherné hory a zrazu stop, šóra, tunel bol uzavretý, lebo tade išla kolóna ruských vojakov. Tunel nepriedyšne uzavreli, boja sa v ňom prepadu, tak všetci musia čakať.

Debatili sme so šoférmi, každý je spokojný, chváli svoju krajinu, vsjo v pariadke, normaľno,  zaujímavé, to len u nás sú ľudia takí ufrflaní, stále na niečo nadávajú, a pritom žijú v úplne neporovnateľne luxusnejších podmienkach. Dosť ľudí tu pozná československo a dosť aj vie, že sme sa rozdelili. Veľa z nich u nás kedysi slúžilo v sovietskej armáde, spomínali na to ako na pekné časy, my už moc nie. Ale samozrejme títo obyčajní ľudia za to nemohli. Paradoxom je, že pre väčšinu z nich to bola jediná cesta v živote mimo krajinu, teraz už necestujú nikam. Niektorí chodia alebo chodili za prácou do Ruska, to je všetko.

Popisovali nám, čo nás čaká v tuneli, robili ho iránci, nejako to zle postavili, zo stropu tečie voda, sú v ňom polmetrové jamy, trčia armatúry, ale jazdiť sa cez neho musí, už neudržujú pereval. Ten bol vraj ešte horší ako ten prvý, ktorý sme absolvovali a vraj každý rok tam bolo 200 mŕtvych. Informácia samozrejme neoveriteľná. Tunel sme absolvovali, fakt to bol des, ale vždy lepšie ako ďalší pereval s poldňovým zdržaním.

video z tunela:

http://www.youtube.com/watch?v=Yk1psAf3csA&feature=plcp

Potom Dušanbe, vzhľadom na umiestnenie v strednej ázii medzi neprístupnými horami pekné mesto, udržiavané trávniky, chodníky, cesty. A príjemné prekvapenie, vôbec všade v Tadžikistane, bolo minimum smetí, dokonca niekedy sme mali problém vyhodiť “músor”, nebolo kde. Smetiská neexistovali, na ceste odpočívadlá neboli a ak tak bez smetiaka, no museli sme sa veľmi snažiť.

Flek pekný pri riečke, akurát nebolo drevo na oheň, tak som poslal takých chalaňov za pár peňazí niekde zohnať, podarilo sa. Takí mladí už nevedeli po rusky ani ceknúť, za pár rokov bude problém sa tu dohovoriť. Nemusím zdôrazňovať, že anglicky tam  vedel snáď len minister zahraničia.

Ráno už smerom na odbočku na Pamir Highway, cesta dosť zlá, ale čosi sa robilo, stavali nové úseky, zatiaľ to bol aj hlavný ťah smerom na Kirgizsko. Pri odbočke na Pamir Highway check point, zapísanie áut, potom už ďalej smer Kalaikum. Cesta rozbitá, už len vytesaná v skalách, občas sa musel prebrodiť potok.

Ale nič ozaj dramatické. Dali sme dole quada, bál som sa, že zase praskne nosič a tak vlastne celú Pamir Higway prešiel striedavo brašule a  Lubo na quade. Myslím, že boli spokojní, predsa len na štvorkolke je to iné, bližšie k prírode, ľuďom. Tam by som menil za MANa, ale čo už, bol som jediný, kto mal C vodičák a rozdvojiť som sa nevedel.

Video z úseku:

http://www.youtube.com/watch?v=pmJZMGsWtHo&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=Y68w3z5yEN0&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=U7kavPJXMrc&feature=plcp

Prechádzali sme idylické dedinky, ľudia sa zdajú spokojní, mávajú, vždy sa dajú do reči, a vlastne iný život ani nepoznajú, ale ozajstná chudoba tu nie je, len veľmi skromný život. A v dedinkách plno mladých ľudí, detí, ozaj to tu nevymiera, ale žije. No žije, tých dediniek zase tak veľa nie je.

Flek úplne nádherný pri rieke, bol samozrejme ohník, idylka.

Ráno smerom k pasu Khaburabot, tam bol aj check point.

no a tam sme sa dozvedeli veľmi zlú správu, prechod je uzavretý, neukecali sme, neuplatili sme, pripomínalo mi to známy hit “Čaba neblázni- skúšali sme hrozbami aj peniazmi…:-).  Povedali, že by sa mal otvoriť za dva dni, že nám dajú viac informácií v neďalekom mestečku Tavildara na policajnej stanici. Problémom je vraj jeden veľmi úzky úsek, pre väčšie autá nezjazdný.

znovu cez potok

video:

http://www.youtube.com/watch?v=fYAQ3gb7RUU&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=uz9iRl55pfc&feature=plcp

Tak sme sa vybrali späť asi 10 km, ale v mestečku nič nevedeli, odkázali nás zase späť na checkpoint. Zaujímavé bolo, že akonáhle sme sa objavili v mestečku na policajnej stanici, hneď nás evidovali. Oni to majú také hobby, pasy a autá zapíšu do takých zošitov. Je jasné, že nikto nikdy to nekontroluje, nečíta, nesleduje. Ale poriadok musí byť. Na otázku, že keby sme išli len po ceste a neodbočili do mestečka, by sme neboli zaevidovaní, nevedeli dať logickú odpoveď. Asi tak, že keď už ste sem prišli, musíme vás zapísať. Ale inak v pohode, samozrejmá klasika odkiaľ, kam, prečo, ako sa vám u nás páči.

No keďže sme z policajnej stanice nezmúdreli, museli sme sa rozhodnúť. Buď sa vrátiť asi 100 km na hlavnú cestu a ísť do Kirgizska a vynechať Pamir Highway /už to budem písať skrátene PH/, alebo čakať deň, dva s neistým výsledkom, či prejdeme s MANom, ale aj s TOYOTOU a či vôbec to pustia. Zatiaľ tam pustili len jedného motorkára a dvoch bicyklisov. Bol som dosť skeptický, pripravený sa vrátiť. Ale nakoniec nás napadla spásna myšlienka, keď pustili motorkára, pustia aj Peťa a quada, tak poďme pozrieť, aká je situácia a či vôbec prejdeme. Tak sme sa vybrali na prieskum. Bol to nádherný výletík, na quade, ja s Lubom, no a Peťo na motorke, ale narazili sme na miesto, kde sa skutočne s MANom nedalo, snáď možno Toyota s odretými ušami.

Rieka tu podmyla brehy, buldozér to síce rozšíril, ale boli tam obrovské kamene, s ktorými si neporadil. Vraj sa to musí odstreliť dynamitom. Posmutneli sme, v tomto momente vyzerala byť PH stratená. Napriek tomu sme išli hore, aspoň to pozrieť. Hore sme stretli jedného pastiera, ktorý bol ako nejaký dobrý deduško z rozprávky, poradil, že je ešte možná iná cesta, cez dedinu, popísal nám ju a tak sme išli hore a potom sme sa vrátili po nej. Skutočne, aj keď miestami o chlp, ale vyzerala pre MAN zjazdná. Tak sme to vysvetlili na checkpointe, chápali to, aspoň sa tak tvárili, ale rezumé bolo, že zajtra príde ich viceminister vnútra a on nech rozhodne, či nás cez dedinu pustí. Viac sa nedalo robiť, vrátili sme sa na flek a museli čakať do rána.

V noci pršalo, čo nebolo dobré, hore bolo veľa úsekov s ílom a to keď zmokne sa šmýka ako na ľade. Tak sme ešte nakúpili v mestečku a okolo obeda zase na checkpoint. Akurát bol hore viceminister, ten mal po návrate dolu rozhodnúť, či nás pustí. Čakali sme tri hodky, prišiel s ozbrojenou ochrankou, veľmi milý pán, samozrejme odkiaľ a kam, vysvetlili sme a polichotili, že majú nádhernú krajinu, chceme ju poznať a teda musíme ďalej cez priesmyk. Tak nakoniec pár otázok, prešli ste to? prejdete to aj s MANom? nebudú problémy? tak na vašu zodpovednosť, choďte, dal nám do každého auta jedného vojačika a že máme počúvať ich pokyny a ideme !!!!

Doteraz som mal teóriu, že keď prejde Kamaz, prejdem aj ja. Mám lepšie pneu, mám 4×4, som menší, ľahší. No teraz som sa na to spoliehať nemohol, ešte tade žiadny Kamaz od zimy neprešiel. Celé to stálo len na mojom odhade z prieskumnej cesty a to sme ešte neboli za perevalom, tam nás len jeden šofér osobného taxi, ktorý podplatil check point a pustili ho, uistil, že “chorošo, ne búdet prablémov”.

Cesta bola hore nádherná, krásna príroda, miestami ale tak o fúz, napríklad cez snehové tunely v lavíne.

http://www.youtube.com/watch?v=gPJn39mVl-c&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=44kU8P80ujs&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=-oiXzz-NXe0&feature=plcp

Niekedy sa zdalo, že cesta je užšia ako auto, ale stále bolo pár centi navyše.

http://www.youtube.com/watch?v=sLUaHsR0eSw&feature=plcp

Taktiež boli problémom blatové úseky, hore sa k tomu pridružil aj topiaci sa sneh. Cestou späť sme stretli pár belgičanov na biku, nocovali niekde hore, pršalo, oni premočení, skrehnutí bezradne stáli pred riečkou, ktorú nevedeli prebrodiť. Tam sme ich zobrali do auta a prešli cez brod. Mali silného ducha, nechceli, aby sme ich zobrali ďalej. No ale čo mali tí navešané na bikoch bolo neskutočné. Hádam 50 kg na každom. ísť s tým hore do 3200 mnm, no rešpekt.

pár videí z perevalu:

http://www.youtube.com/watch?v=KNkpFnvXMKA&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=xxFf1LdIMRs&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=YF_tpWzNTCk&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=We5MwHOTZe4&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=GZ9im3GtpqI&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=q1JgGTEHOYI&feature=youtu.be

http://www.youtube.com/watch?v=4bi4Pt25F8o&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=_ymy3qRkhOo&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=FsGa-ZL1kto&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=Qk6XMD_qpXY&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=9APAYyzZkSw&feature=plcp

Do Kalaikhumu sme prišli už za šera, hneď nás stopol policajt, že ako to, že sme prešli cez pereval, keď je uzavretý. No táto otázka postrádala logiku.. Ako sme mohli prejsť cez dva checkpointy s ozbrojenými vojakmi bez ich súhlasu? Veď bolo zjavné, že nás pustili. Dokonca som mu povedal, že nás pustil sám viceminister, nato sa spýtal, ako sa volá. Nuž ozaj členov ich vlády po mene nepoznám, zachránil nás ale vojačik, čo sme ho viezli, ten mu to vysvetlil. Tak aspoň nás odšikoval kdesi na policajnú stanicu sa registrovať. Klasické zapísanie do zošita nás už nemohlo vyviesť z miery.

Flek už za tmy kdesi za mestom pri rieke, na druhej strane rieky už Afganistan. Večer prišli ozbrojení vojaci, že čo tam robíme, keď ale zistili, že sme len turisti a nie pašeráci drog, veľmi slušne sa ospravedlnili, že si len konajú svoju prácu, sme na hranici a je to hlavná tepna pašovania ópia do ruska.  Inak ich prvá otázka, ako veľakrát predtým bola, kto je tu “starešina” a potom že ja, tak sa bavili len so mnou. Toto sa nieslo celými stanmi. Vždy kto je starešina, spočiatku sme im vysvetľovali, že nikto, sme len partia ľudí bez vodcu, ale oni to proste nechápali. Ako môže existovať len tak neformálne nejaká skupina ľudí bez starešinu? Neskôr sme to vzdali a vždy som sa prihlásil ako starešina a všetci boli spokojní.

Ráno doplnenie nafty, nabranie vody, tá tu tiekla skoro všade, no nie vždy bola koncovka na hadicu, ani nemusím hovoriť, že z každého potôčika sa voda používa ako pitná. Potom zavarenie nosiča, už druhý krát, lebo zvar z Uzbekistanu praskol. Tuto bol asi lepší zvárač, jeho zvar vydržal až domov, hoci jeho zváračka bola asi z druhej svetovej :-). Pozval nás aj domov, do veľmi jednoduchého domčeka, mal dve krásne dcéry, vnútri čisto, na dvore dielničku na stolárske výrobky, nejaké jednoduché náradie, všetko maximálne účelne, ale skromne. A vyzeral spokojnejší a asi aj bol, ako mnoho ľudí u nás.

No a potom sme si užívali krásnu prírodu, výhľady, na druhej strane Afganistan,  malé dedinky, miestami ale len v skalách taký chodníček pre somáre. Tuto na našej strane bola  síce nie bohvieaká, ale predsa len cesta. Prechádzali sme cez dedinky, ľudia mávali, keď sme zastali hneď okolo nás, otázky, prianie šťastnej cesty, ale to už je v stanoch normálne. Snáď tu ešte viac, aj vďaka izolácii. Je tu len jediná cesta, končiaca ešte stále  uzavretým perevalom, tak jediná možnosť je spojenie cez Khorog a ten zase len cez celú PH. Dosť dobre si neviem predstaviť, čo v zime. Ale ľudia sa zjavne prispôsobili a žijú.

nejaká videá:

http://www.youtube.com/watch?v=bU_ilWiedHs&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=-8WcGR9JZw0&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=oj2v-f3vMXU&feature=plcp

Typická dedinka v TJ.

a dedinka na afgánskej strane

Flek hneď pri ceste, ale to neznamenalo nejaký zvýšený hluk, prešli tam za celý čas hádam 4 autá. Bol som si aj zabehať s Ľubom, nádherných cca 10 km na PH vo výške tak 2500 mnm, to sa podarí málokomu.

Ráno smer Khorog, užívali sme si tú nádheru, občas bola cesta zúžená, ale vždy sa potvrdila moja teória, kde prejde aj Kamaz, tam aj ja. Ale na niektorých miestach, kde som ja mal 20 cm rezervu, ten kamaz musel mať nulu. Ale šoféri sú tu borci.

No a potom Khorog s veľmi svojráznou atmosférou, je tam dokonca aj prechod do Afganistanu, ale len pre peších, letisko, také mini, tržnica, a čo je hlavné, dosť to žije. V jednoduchej reštike sme mali jeden z  najlepších šašlikov. A boli tam ešte aj pekné ženy, veľmi zaujímavé typy.

Za mestom tradičný check point, zrazu policajt, že v BG permite nám chýba vypísaná jedna oblasť, že nemôžeme ísť PH, ale len okľukou popri hraniciach s Afganistanom. Vysvetľoval som mu, že to sme dostali na konzuláte, že iné tam nedávajú, čosi ukazoval, že máme mať ešte čosi. Až keď som mu ako starešina povedal, že teda to povolenie kúpime, ožil a už aj jednal o taxe, bolo to ale prijateľné, tuším nejakých 4eurá na jedného. Tak ideme ďalej, za Khorogom sa už naberá výška.

videá z cesty:

http://www.youtube.com/watch?v=Kr4MkKwHDgs&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=uIMIEmYlLAs&feature=plcp

Do nejakých 3300 mnm sme videli ešte usadlosti, nejaké kozy, čudné druhy kráv, ovce, ale vyššie už skoro nič. Na noc nádherný flek, ale tie tam boli všade, kde sa odbočilo z cesty. Noc vo výške 3300 mnm, ale bez nejakých problémov, už sme asi boli aklimatizovaní z dvoch pasov.

A ťaháme ďalej, prešli sme cez pas 4200 mnm, ale ani sme to poriadne nezbadali, išlo to tak postupne. Potom sme ešte zliezli, ale stále sme sa držali okolo 4000 mnm, v Murgabe to kleslo na 3700 mnm. Ale nerobilo to problémy, počasie nádherné, slnko v takej výške horúce ako žeravá guľa. Príroda fantázia, každú chvíľu iná scenéria, farby, no nádhera.

Pred Murgabom zase checkpoint, zrazu začali tvrdiť, že nám chýba akási registrácia. Doteraz to nikde nevyžadovali, títo nám povedali, že to musíme vybaviť v Murgabe. Tak sme našli policajnú stanicu, no a tam nás, keď už sme tam prišli, samozrejme zaregistrovali, ale zase povedali, že žiadny iný papier nepotrebujeme. Tak dobre. Murgab je strašne zaujímavé mestečko, leží zhruba na polceste medzi Khorogom a kirgizskou hranicou, má možno 2000 obyvateľov, z čoho žijú, netuším, tu už aj tie kozy moc neprosperujú. Ale je tam taká jednoduchá tržnica v nejakých kontajneroch, niečo akokeby vojenské, dve čerpačky, na ktorých ale nafta nebola, benzín iba 80 oktánov, čo zase sa moc neráčilo Peťovmu bavoráku. Nejako to ale pomiešal s bandaskou, kde bola 93ka. Inak iba jednoduché domčeky a jednoduchí ľudia. Ale ešte aj reštika, ktorá moc dôvery nevzbudzovala, ale celkom dobre sme sa najedli, ako inak lagman.

Murgab:

tržnica v Murgabe:

No a potom ďalej, nasmerovali nás len rovno a podľa mapy ani iná cesta nebola. Celkom dobrá cesta, väčšinou síce šotolina, občas sme v protismere stretli nejaký náklaďák, nič nám nebolo podozrivé. Ešte aj šipku na ceste, že CHINA, sme pokladali za normálnu, boli sme blízko hraníc a myslel som, že šak niekde bude prechod. A zrazu sa Peťo vracia, že cesta končí závorami, a to sme prosím pekne zablúdili do Číny. To znie ako scifi, to sa skutočne asi nikomu nestalo, aby netrafil do Kirgistanu a omylom prišiel do Číny :-). V rámci ich dobrých vzťahov s Čínou vybudovali novú cestu a hraničný prechod. No tak čo, vrátiť sa cca 70 km späť do Murgabu.

Za Murgabom flek, v 3700 mnm a ešte aj začalo fúkať, ja už som v búdke aj prikúril, bolo okolo 0 st. Webasto vyhlásilo chybu, tam aspoň že mám aj Trumu, inak by sme veru nekúrili. Btw, to webasto ma nesklamalo prvý krát. Tu som už v noci cítil nedostatok kyslíka, občas som sa zobudil, že sa nemôžem nadýchnuť, ale dalo sa to prežiť.

Po dlhej dobe sme stretli turistov, dvoch talianov na motorkách, majú to zaujímavo vyriešené, vždy dvaja priletia niekam, dva týždne idú, potom ich zase vymení ďalšia dvojica a idú ďalej. Tak sa vystriedajú viacerí, nie je to zlý nápad. Ale myslel som, že postretáme tých turistov viac.

Ráno sme konečne nabrali smer už na Kirgizsko, na správnu PH. Za celú cestu sme nestretli ani jedno auto, len sa motať dve buchanky miestnych. Tak teda tie náklaďáky, ktoré sme občas videli oproti pred Murgabom boli všetko z Číny.

Nejaké videá z cesty:

http://www.youtube.com/watch?v=9CXiqBN4tEc&feature=plcp

http://www.youtube.com/watch?v=yL_zIG7BREY&feature=plcp

Príroda úchvatná,  pas vo výške 4655 bol náš výškový rekord, ale to už som fakt cítil. Hocaký pohyb a už som sa zadýchal. Jazero Karakol neskutočné, ešte stále bolo čiastočne zamrznuté.

No a potom colnica, ozaj zaujímavá vec vo výške 4300 mnm, blatový príjazd, zhluk nejakých unimobuniek, colníci len tak v rozgajdaných svetroch a rifliach. Ale bez problémov, akurát klasické zapísanie áut a osôb do tajuplných zošitov, potom colník zaklapol knihu a zahlásil “za registraciju 10 dolarov”, no tak, čo iné sa dalo, len zaplatiť. Potom prišiel nejaký iný človek, ktovie či to bol vôbec colník a zahlásil, či máme nejaký papier, aj ho ukazoval, bol to akýsi “maršrut”. Keď som mu povedal, že nám nikde nič také nedali, povedal, že sme si to mali vypýtať. No a keďže ho nemáme, bude “štraf” 5 eur. Chvíľu som sa akože s ním hral, že my nemôžeme prikázať nejakému colníkovi niekde,  aby nám dal niečo, o čom nevieme, že existuje, ale táto logika na neho neplatila, platili len euráče. Ale veď aj to je súčasť miestneho koloritu, zaplatil som a rozlúčili sme sa ako kamaráti. Za celý čas sme boli na colnici jediní. Zjavne časť PH od Murgabu sa moc nevyužíva.

Colnica v plnej kráse:

Medzitým som sa bavil s jedným colníkom, je zo špeciálnej jednotky na boj proti drogám, hovoril že slúžil aj na hranici z Afgánskom, pri Kalaikume, že hlavne v lete, keď je v rieke málo vody je pašovanie ópia miestnym národným športom. Keď som sa ho spýtal, či to bolo nebezpečné, len sa usmial a povedal, že bolo “veselo”, viac som z neho nevytiahol.

Potom zaujímavá vec, nakoľko je kirgizská colnica asi 20 km ďalej, tých 20 km cesty nemá pána a je to vlastne len blatová cesta, pri zjazde z pasu som mal v tom blate malú dušičku.

video:

http://www.youtube.com/watch?v=lbjJ_LrGtnQ&feature=plcp

Kirgizská colnica úplne bez problémov, dokonca ani nedali colné prehlásenia na autá, za chvíľu sme prášili ďalej, taká náhorná plošina, všetko zelené, pastviny, zrazu iný kraj. Ešte jeden pas asi 3200 mnm, potom už do doliny, výborné cesty, veľa dedín, koní, kráv, kôz, oviec, no proste všetkého a všetko toto malo zjavne na ceste prednosť. Naložili sme quada a už sme sa len mohli spoľahnúť, že “svarka” vydrží. Potom  flek pri riečke, kúsok pred  dedinkou.

Noc ako vždy pokojná, ale zistil som, že pod 3000 mnm sa mi zase začína snívať o ženách, zrejme je to nejaká hranica :-).  Nad 3000 m človek stráca chuť na ženy, ale neviem, či to platí všeobecne, alebo len pre mňa :-).

Na ceste super lagman, tuto to už povýšili na hlavné jedlo, a ozaj, už to bolo také husté, že sa to polievkou nazvať nedalo. Cena cca 10 eur za štyroch aj s čajom. Potom relatívne nudná cesta, nížina, vlastne pokračovanie doliny Fergana. V tejto oblasti žilo veľa Uzbekov, bolo to vidieť aj na dedinách, poliach, pestovaní bavlny, ono to tak nejak logicky patrí akokeby uzbekom. Vraj je ich tu 70% a Kirgizi ich neznášajú. V Oshi, veľkom, celkom peknom meste boli pred tromi rokmi nepokoje, stačila iskra a Kirgizi začali vypaľovať domy Uzbekom, boli aj mŕtvi, utečencov potom prichýlili Rusi. Ale keď človek vidí to mesto, normálnych ľudí, nakupujú, jedia v reštikách, chodia na autách, pracujú, vôbec mi to nepasuje s tým, že zrazu začnú po sebe strieľať. Ale koniec koncov niečo podobné sa objavilo aj v bývalej Juhoslávii a to nie je od nás až tak ďaleko. Svet je taký podivný.

video:

http://www.youtube.com/watch?v=qRvNgJtrmhI&feature=plcp

Na noc sme zakotvili pri jazere, resp. priehrade Toktogul, takom oddychovom mieste pri vode, kde sa chodia miestni kúpať, čosi im pripravia jesť, vypiť, taká určitá forma reštiky s kúpaním.

Nechali nás tam nocovať za pár drobných, možno je to budúci zárodok prvého kempingu, majiteľka, príjemná, rozhľadená žena nám hovorila, že už tu nocovali aj takí podobní ako my. Pozvala nás na takú jednoduchú večeru, že sme jej hostia, baraní vývar a kúsok baraniny. Ten baraní vývar bola taká zvláštna chuť, voňal ohňom a drevom, dokonca som vypil aj za Mirku. Mäso bolo vynikajúce.

Potom pokec s inými hosťami, ktorí ale na noc neostávali, dali mi skúsiť voľačo, čo si sami strkali furt do úst. Aj som mal strach, či to nie je nejaká droga, ale že nie. Je to nejaký extrakt z tabaku, chvíľu to má človek pod ďasnom, potom sa to vypľuje a točí sa z toho hlava. Nebolo to nepríjemné, ale zostanem radšej  pri tom vínku :-). Vraj to ľudia používali v baniach, lebo tam sa fajčiť nemohlo.

Ešte som sa pýtal, prečo je tu tak málo policajtov, teda oproti iným stredoázijským krajinám. Povedali mi, že aj ich buzerovali, ale bola vzbura, všetci majitelia nákladných áut prišli do Biškeku, zablokovali dopravu a odvtedy mali pokoj. Možno by to pomohlo aj u nás :-).  Ale už zase vraj policajti vystrkujú rožky, tak si to zase vraj zopáknu :-). Môžem potvrdiť, aj mňa skasíroval jeden výpalník, vraj som nemal pásy. Hádať sa s ním nemalo zmysel. Ale bola to tu skôr výnimka.

Cesta ďalej nádherná, okolo Toktogulu, medzi horami.

Potom zase hory s pastvinami, neskutočné tisíce dobytka, hlavne koní. Keď som sa pýtal, načo im je toľko koní, keď ich nikde nevidíme zapriahnuté, bolo mi povedané, že ich doja. Zaujímavé,  oni tu dehonestovali také ušľachtilé zviera na úroveň blbej kravy. No a vyrábajú z toho kumys a nejaké podivné syry. Nechápem, prečo na to nepoužívajú kravy.

video:

http://www.youtube.com/watch?v=BsQosBuds78&feature=plcp

Potom sme z hlavnej pred priesmykom odbočili smerom na jazero Ysyk-Kol, stále krásna príroda, super flek pri divej riečke, samozrejmý ohník a tak. Vraj tam boli aj ryby, ale už bolo šero, tak som udicu tentokrát  na ne nevybalil, nestihli by sme ich vypitvať :-). Ale krásny večer, s neskutočnými výhľadmi.

Ráno ďalej, napred šotolina, krásne údolie, dali sme sa do reči s dvojicou v Toyote, čo ma na nich upútalo, že mali za opaskom pištole, no tvrdili, že sú z nejakej ochranky, ale pohodoví a sľúbil som im, že na mojej stránke sa nájdu, tak sľub plním. Predsa len tie pištole… ale sľuby sa majú plniť aj bez nich :-).

Cesta cez hory skončila, potom tak dosť jednotvárne, až k Ysyk-Kulu, tam obed-večera v luxusnej reštike s bazénom, fontánami a pod. až sa hanbím za všetkých zálesákov, že sme do takého vkročili. No ale my sme išli poslední a Borisov vplyv sa nezaprel. Ísť tam, kde je wifi. Ale ryba z jazera bola neskutočná, to sa musí nechať, no ceny boli už iná kategória, 20 usd za porciu, to už teda pre chudobných pastierov nie je. Kontrasty v Kirgizsku hádam najväčšie zo stanov.

Jazero Ysyk-Kul bolo síce nádherné, ale celá severná strana zastavaná hotelmi, penziónmi, chatami, na juhu to bolo prázdnejšie. Pôvodne sme chceli ísť po južnej strane a do Kazachstanu prejsť prechodom cez Kegen, ale dozvedeli sme sa, že je uzavretý, vraj že Kazaši ho zavreli. Ale som si istý, že keby som sa pýtal Kazachov, tak tí by povedali, že to zatvorili tí zlí Kyrgizi :-). Tak a ísť okolo celého jazera nám už neostávalo času, to sú aj so zastávkami 2-3 dni. Tak sme strávili jednu tichú, príjemnú noc na jeho brehu a rozhodli sa ísť smerom na Biškek.

Ale bolo pekné.

Ráno smer Biškek,  príroda celkom fajn, v okolí hory, cestu stavajú, po jej dokončení sa zase Ysyk-Kul viac zaplní. Asi 100 km pred Biskekom taká skoro dialnica.

Biskek taký chaos, veľa áut, trúbenia, tržnica taká orientálna všehochuť, ale nič mimoriadne. Z mesta už na hranicu, priľli sme asi o 18tej, čakanie tak dve hodky, na Kirgizskej strane žiadny problém, ale na kazašskej to bola pre mňa čierna mora.

Toto popíšem pod čiarou, kto nechce, tak nech to nečíta, je to dlhé. Je to len popis absurdností a aj negatív takýchto ciest. Ja to vždy beriem ako daň zato, že človek vidí a zažije niečo mimoriadne, ale toto prelomilo aj moju trpezlivosť:

——————————————————————————–

Napred mi na Kazašskej časti povedali, že som náklaďák a mám sa vrátiť na iný prechod, aj keď náklaďáky chodili aj tadeto. Vraj ale to je nejaký špeciálny režim. To som odmietol, keď pre nič iné, tak preto, lebo som nemal už späť do Kirgizstanu víza. Tak že dobre, musel som zacúvať na prúd pre kamióny a tam prejsť nejakou kamerou. Potom colná prehliadka, všetko ok ako osobná doprava. Ale v jednom kanclíku maník pozrel techničák, povedal, že som nákladné a colné hodil do šuflíka. Nič nepomohlo, ani presviedčanie, nič. Zaťal sa. Tak dobre, poslal ma na náklaďáky. Tam kancelária, sedeli tam asi 4ria. No keď som im popísal, že nemám náklad, ani ho nikdy nevozím, že som kemper, tak zase povedali, že mám ísť späť. To som im povedal, že tam ma nechcú, tak že teda vybavia tzv. “begonku”, to je niečo, čo som nepochopil načo to je. Dajú vám taký papier, kde sa zbiera asi 8 pečiatok, asi to je od slova “behať”, preto tá begonka. Začalo to dobre, hneď tri pečiatky mi dali v tej kancelárii. Potom ma poslali do ďalších okienok, samozrejme všade čakať. Nebudem to až tak podrobne popisovať, ale po rôznych problémoch som sa dostal k poslednej pečiatke a tam ju zase nejaká uniforma odmietla dať, že mám ísť naspäť na colné oddelenie. z ktorého ma už raz vyhodili. Tak ale to už boli dobré dve-tri hodiny behania, tak už som sa fakt nasral. Išiel som na colné, začal som tam robiť krik, že som turista, prišiel som do ich krajiny ako hosť a toto nie je spôsob, že zavolám na konzulát a že ja idem spať do auta, nech sa oni dohodnú, ako ma vybavia. Potom taká colníčka išla, volala nejakému šéfovi, a ten jej potvrdil, že som ako osobné. Tak som sa vrátil k zadubencovi, ten vytiahol colné a potvrdil mi ho. Keďže mi povedali, že to je všetko,  o begonku v ktorej mi chýbal ten jeden štempel som sa viac nestaral, podľa mňa mi ho zobrali na colnom. Tak víťazoslávne som sadol do auta a ideme do prúdu pre osobné. Zrazu krik vojaka so samopalom, že treba ísť do prúdu pre kamióny. Dobre, tak že idem, veď mne je to jedno v ktorom prúde prejdem, no ale nato, aby človek mohol ísť do tohoto prúdu, potrebuje z mne neznámych dôvodov vyplnenú “begonku”, ale ja ju nemám, lebo mi povedali, že netreba a niekde si ju nechali. Tak som začal vrieskať na toho vojaka, ten kdesi išiel za šéfom a ten mi povedal, že predsa už mám begonku skoro vyplnenú, chýba len jedna pečiatka. A že kde som ju nechal, zase späť na colné, tam že nie je, tak kde? No čo ja viem, bol som na 8mich miestach, no zase od začiatku. Neuveriteľná hlava 22. Už som tam bol ako inventár, pobehoval som, občas im nadával, a zase som mal tendenciu ísť spať do búdky a nech to riešia. Nato sa ma ujal jeden taký vyšší colník, vybavil novú begonku, ale som mu povedal, aby išiel so mnou od okienka k okienku vybaviť štemple. Vybavil, keď jeden úradník protestoval, že len tak nemôže dať potvrdenie,  nakričal na neho, nech okamžite dá štempel a nerieši, Asi som im tam už poriadne liezol na nervy. Za pár minút som mal begonku a potom som až mohol ísť do prúdu pre kamióny a prejsť cez nejakú kameru. A to už je koniec, celkovo 6 hodín, z toho 4 hod riešenia, hádok, nezmyslov. Ale nemôžem povedať, žeby tí colníci robili naschvál zle, ale celý ten systém je zamotaný,  oni si len plnia tie nezmyselné povinnosti, navyše nevedia pružne reagovať na niečo mimoriadne, ako bolo moje auto. A nie je tam človek, ktorý by to nejako zjednotil, rozhodol, prikázal, každý má ten svoj piesoček.

——————————————————————————–

Aj toto je stredná Ázia, daň za krásy prírody, za neuveriteľné zážitky, za spoznanie krajín, niečoho nového, za niečo, čo už u nás nemáme. Z colnice som vypadol o 12tej v noci.

No a aby to nebolo všetko, 500 m od hraníc semafór, keď som bol na hrane križovatky, tak zablikala zelená, za križovatkou mávanie červenou, policajt a že som išiel na oranžovú a to sa nesmie. Bol veľmi nepríjemný, moc sa nedalo, tak som vycáloval 100 usd. Najhorší policajt, akého som stretol. Prekročil obvyklú priateľskú sumu 10-20 usd mnohonásobne, neskôr sa podobné stalo Vladovi, nejakých 80 usd. V Kazachstane sú asi najhorší výpalníci.

Flek už uprostred noci, súputníci išli vopred a našli niečo v stepi, len tak, odbočka z hlavnej. Nemusím hovoriť, že na ukončenie dňa padla trojnásobná dávka vodky.

Ráno ale zase optimizmus, ide sa ďalej, nočná mora nemôže pokaziť takých otrlých cestovateľov.

Ďalej na Almaty, tam sa odpoja Lubo s Borisom, idú lietadlom do Moskvy, nemajú toľko času. Do Almaty sme ale nedošli, dosť nás odradil smog nad mestom, má tuším 1,4 mil. obyvateľov, už na okraji mesta boli zácpy, tak sme ich vyhodili na taxi, tých tu bolo dosť. My sme nasmerovali na Astanu, flek pri jazere Balchaš, nádherné miesto a aj nádherné jazero, veľké hádam ako polovica Slovenska. Je napájané z východu siedmimi riekami z hôr a podľa miestnych nevysychá, z tých riek sa asi nemíňa na zavlažovanie.

ani sa nedovidí na druhý breh

Cesta ďalej dobrá, trochu miestami rolety ale v norme, odbočili sme na zaujímavé také skalnaté vrchy, ktoré akokeby sem padli z neba.

Ďalej step, pastviny, ľudoprázdna krajina, flek len tak odbočenie z cesty. Po chvíli išiel okolo niekto, vysvitlo, že je to majiteľ usadlosti, túto pôdu mal prenajatú, ale v pohode, samozrejme nás nechal tam, pokecali sme, doniesol kumys, aj som to konečne ochutnal, podobné ako žinčica, ale zase kvôli tomu chovať tie kone…. no teda neviem, tento gazda ich mal 1000. Na večeru sme mali ryby, ešte z Ysyk-kolu a aj s Balchašu, mohli sme porovnávať.

video z cesty Kazachstan:

http://www.youtube.com/watch?v=s7YJyR4lUhg&feature=plcp

A zase ďalej po nekonečných stepiach, celkom zmena bolo mesto Quaragandy, bývalé trestanecké kolónie za Stalina, ten sem premiestnil za vojny obrovské metalurgické závody, stále fungujú, tie haldy boli úctyhodné.

A potom Astana, prehlasovali ma, že treba ísť do stredu mesta, čo ja nerád, ale nakoniec som uznal, že vidieť takú bizardnosť stálo zato. Dal to vybudovať ich “diktátor” Nazarbajev, takú zmes všetkého nevkusu a plytvania vidieť asi len v susednom Turkmenistane. A ten luxusne vybudovaný stred mesta vôbec nežil, hotel prázdny, nejaká luxusná reštika tiež, obchody neboli, nejaké prázdne priestory, ľudí len pár, parkoviská sme zaplnili akurát my, no sranda.

Ale muselo to stáť peňazí hrúzu, možno viac, ako sa u nás vytuneluje na dialniciach a emisiách :-).

Flek pri riečke za Astanou, celkom fajn, ale vyzerá to tak, že highlighty ako v Pamíre už skončili.

Cesta ráno dosť na psychiku, obrovské lány polí, ale ozaj obrovské, Ukrajina a Rusko sa nechytá. Doslova od horizontu po horizont. A bolo tam dokázateľne niečo vysadené, neboli to pastviny. Ako sa dá vysadiť niečo na tak obrovských plochách, kde sú dediny vzdialené hádam 100 km, proste by som povedal, že to nie je možné.

Flek na takom kúsku stepi medzi poliami, ale aj to malo svoje čaro.

Ráno hranice z Ruskom, colnica bez problémov, dosť preplnené cesty, ale južný Ural bol zaujímavý, potom cesta do Zlatousta, vyrábajú tam svetoznáme nože, tak boli kúpené aj nejaké podarúnky. Flek sme hľadali dosť problematicky, pršalo a nevedeli sme sa vymotať z mestečiek a dedín, nakoniec len núdzovka,  ale tiché miesto v horách.

Južný Ural je zaujímavý, mal taký svoj kolorit, nie moc vysoké hory, ale všetko lesy, dediniek málo, taká svieža príroda. Pri ceste také akokeby motoresty, obchody, suveníry, a všeličo.A keďže bola dosť hustá premávka, žilo to. Cesty boli dosť zlé, nato, že to bola jedna z dvoch hlavných trás na východ nič moc.

Za Uralom už také skoro roviny, dosť nuda, flek pri jazere, bolo aj dosť ľudí, ale potom odišli, bolo aj kúpanie. Celkove ale toto centrálne rusko mi moc neučarovalo, väčšinou prevažovali polia, pastviny, veľmi málo idylických dediniek ako na severe, ľudia síce bezproblémoví, ale už sa až tak nedávali do reči, a čo ma tiež prekvapilo, dosť veľa tlstých žien, bez šarmu, akokeby sa tu mali moc dobre a keď si nájdu muža a majú deti tak prestanú o seba dbať. Trošku to pošramotilo ich povesť krásavíc, ktoré to majú v génoch a aké sme videli na severe Ruska.

Odbočili sme na Saratov, pozdĺž Volgy, väčšinou sme ju síce nevideli, ale potom sme odbočili a našli miesto na brehu Volgy, krásne, ale nám ho trochu pokazila búrka.

Cez Rusko bez mimoriadností, cesta striedavá, väčšinou dobrá, hľadanie fleku v daždi dosť problém, nakoniec pri jazierku, za večer dve búrky. Ráno zase ďalej, úplne super cesty, dosť prekvapenie. Perfektne obrobené polia, všade poriadok, čisto. Zastavili sme sa na Prochorovke, je tam pamätník bojov pri Kursku, najväčšej tankovej bitky v dejinách ľudstva. Bolo to impozantné, Rusi si také veci nenechajú ujsť, majú k tomu úplne iný vzťah ako my.

Za Voronežom check point, v rusku dosť ojedinelý, zastavil ma policajt, ale čo už ma môže, mňa skúseného cestovateľa prekvapiť. No ale prekvapilo. Zobral mi papiere a že či mám tachograf, ja že mám, ale ho nepoužívam, lebo som osobné auto, kemper a neprevádzam komerčnú prepravu. Že nie, všetko nad 7,5t podľa neho musí mať tachograf a kartu, tak šéfovi dnu, ten skúšal, že to je medzinárodný dohovor, tak som mu povedal, nech ukáže. Listoval, listoval, ale nenašiel, alebo stratil trpezlivosť. Jednoznačne som mu povedal, že kartu nemám a podľa našich predpisov mi ju ani na takéto auto nevystavia, tak čo ďalej? Tak to vzdal a pustil bez úplatku alebo pokuty. Ale pozor, vždy sa nájde niečo, čo môže prekvapiť, dávam to ako varovanie pre budúce generácie cestovateľov :-). Ak ešte takíto, ako ja, vôbec budú, možno už onedlho sa pôjde všade po diaľniciach :-(.

Ďalej na hranice, prechod, a aj keď som išiel medzi nákladiaky, bez problémov, bol tam ozaj ochotný prístup a pomohli. Ale aj tak 2 hodky to trvalo.

Za hranicami Ukrajiny hľadanie fleku, všetko polia, odbočili sme k takej usadlosti, spýtali sa chozjajina, ten poradil celkom pekný flek. Potom pokec, prišiel, čosi sa vypilo, doniesol aj svoju terkelicu, vraj celkom dobrá, ale ja som neochutnal, ostal som pri vínku. Ponosy ako všetko nefunguje, tuneluje sa, ako za socíku bolo lepšie.

Ráno ďalej, úplne super cesty, asi to postavili k EURO 2012, síce cez dediny, ale policajtov nebolo, asi dostali príkaz sa zašiť kvôli turistom na EURO. To bolo aspoň moje vysvetlenie. Všetci jazdili cez dediny 80-90, a naozaj to bol jednoznačný dôkaz, že bez policajtov to ide lepšie, plynulejšie, bez stresov, úplná pohoda. Ale čo dokázali vybudovať na Ukrajine, tisícky km nových ciest, klobúk dolu. A u nás? Akurát sa určite viac vytunelovalo. Spolu s upravenými, čistými dedinkami, pokosenými krajnicami, vzorne obrobenými poliami to bola úplne iná krajina, ako som očakával. Ešte raz, rešpekt.

Flek na noc v pohode pri jazierku, pohoda, klídek….

No a potom už len hranica s Poľskom, využili sme zjednodušenie colného režimu v dôsledku EURO 2012, na hraniciach boli osobitné prúdy, dokonca ma uznali ako osobné auto, tak za necelú hodku sme boli v Poľsku a ďalej už bez hraníc. Vivat Schengen !!!!

Ešte jeden klasický problém v Poľsku a vlastne celej EU, nájdenie fleku. Dedinky, polia, súkromné pozemky, neuveriteľná preľudnenosť v Poľsku, všade voľačo, usadlosti, závory, zákazy vjazdu. Až po dlhom čase sa nám podarilo nejako odbočiť a našli len taký kúsok vedľa poľa.

No a ráno sme vyrazili a už dokončili, večer okolo 18tej doma.

No teda, zmiešané pocity, na jednej strane je človek rád, že je doma, na druhej strane taká nostalgia. Bude mi chýbať to každovečerné posedenie, tie pokecy niekedy o ničom, Mirkine fúkanie matracu nejakým fénom,  privítací drink pri utáborení, no a samozrejme všetci kamaráti, s ktorými som strávil niekoľko týždňov. Ale hádam to nie je naša posledná spoločná cesta.  Ale čo už, život ide ďalej, ostanú len spomienky, tie mi ale nikto nevezme a budú naozaj na celý život. Bolo toho toľko, že sa určite všetky nezmestia do tohoto pokecu. Ďakujem osudu, že mi to umožnil, bola to nádhera, aj keď nie vždy svietilo slnko, nie vždy bola krajina až taká zaujímavá, nie vždy boli bezproblémové vzťahy s uniformami.

A ešte niečo, nikdy sme sa necítili v nejakom ohrození miestnymi ľuďmi, alebo niekým. Všetky tie varovania o riziku takejto cesty v strednej ázii sa mi teraz javia ako úplný nezmysel. Je pravda, že hlavne vo veľkých mestách sú ako všade na svete určite aj nejaké indivíduá, ale medzi jednoduchými ľuďmi z dediniek takých nenájdete.

Skutočne to bola veľmi rozmanitá expedícia. Od horúcich púští po chladné hory, od -17 mnm do 4655 mnm, od  historických miest po pustatiny, od milých a srdečných ľudí, ktorých bola našťastie absolútna väčšina až po niektoré nepríjemné uniformy, od supermodernej Astany až po jednoduché dedinky typu Murgab. Človek videl na vlastné oči problémy Aralského jazera, históriu Khiva, Buchara, Samarkand, trochu nakukol do Afganistanu, dostal sa, hoci omylom, až na čínske hranice, videl 7tisícové končiare, spoznal život nad hranicou 4tis.mnm, videl neskutočnú krásu divokej, neporušenej prírody, naučil sa, že netreba šírku cesty 3m, keď stačí 2,5m :-), zistil, že kde prejde Kamaz, prejdem aj ja :-), spoznal problémy, radosti a strasti mnoho ľudí z týchto regiónov.

A ešte záverečná štatistika:

celkovo najazdené: 15 286 km

priemerná spotreba: 26,7 l/100 km

priemerná rýchlosť: 51 km/hod

celková doba za volantom: 284 hod, na jeden deň to vychádza 7 hod aj 6 min.

a ešte:

– vypil som 126 frťanov desinfekčnej vodky

– zjedol 13 šašlikov

– zjedol 22 lagmanov

– vypil 0,1 l kumysu a stačilo

– chytil som 0 rýb

– bol som zastavený 112 x nejakou uniformou, z toho väčšinou len zo zvedavosti, aké čudo to prišlo

– platil som 5x pokutu v celkovej výške 180 usd

– na hraniciach rôzne veci bez potvrdenia  vo výške 45 usd

ďalšie fotky sú vo fotoalbume,

alebo priamo vo flickri http://www.flickr.com/photos/ivano/7460858446/in/set-72157628289938769 pokec k fotkám je v pravom hornom rohu

videá sú na yotube, kanál:  ivano1211, link http://www.youtube.com/user/ivano1211?feature=mhee

18. júna 2012, 20:19