Kaukaz 2015
Kaukaz bol už dávnejšie v poradí, ale z rôznych dôvodov som ho odkladal. Prišiel na rad až tento rok. Trasa bola Bulharsko-Turecko-Gruzia-Arménsko-opať Gruzia-Rusko cez Elistu, Astrachan a Volgograd-Bielorusko-Poľsko-Čechy a domov. Celkovo ak nerátam schengen tak 9 hraničných prechodov, z ktorých niektoré boli ozaj výživné. Ale postupne.
Odchod bol v piatok 29.5. poobede, klasická diaľničná nuda, spanie ako vždy pri Zágrebe na parkovisku obchodného centra. Druhý deň klasika, viackrát zopakovaná cesta cez Srbsko, Bulharsko, nič mimoriadne. V Sofii sme na napred potešili, že je hotový nový obchvat, ale nič také. Hodilo nás to späť na deravú nekonečnú klasiku, kde bol aj podivný zákaz vjazdu a obchvat, ale nakoniec som to domotaný nejako prešiel. Spanie na diaľnici na známom mieste pod čudným hotelom. Bulharsko klasika, zastavený čas, žiadne nové cesty, všetko po starom.
Colnica do Turecka v pohode, väčšinou sa colníkom do nejakej extra kontroly nechce. Auto je príliš veľké. Vjazd do Turecka paradoxne úplne opačne, akokeby sme do civilizácie prišli a nie z EU odišli. Cesty široké, rovné, čisto, super reštika, ochota. Istanbul dve hodky, nie zlé, zácpy sú tu pravidlom, mosty jednoducho nestačia. Nejako aj pípal, keď som išiel cez rampu, ale kto by to v tom hluku počul :-). Nepodarilo sa mi pochopiť, kde môžem kúpiť kartu na diaľnicu. Potom smer čierne more, hľadať nejaký flek na spanie, všetko v lesoch obrovské piknikové miesta a v nedeľu úplne obsypané autami a dymilo to všetko ako továreň. Podarilo sa asi 60 km za Istanbulom, na pieskovej pláži pri dunách.
Ohník, kľud, potom ale nejakí mládežníci zapadli s tromi autami a ja dobrák som ich začal vyťahovať, mal som ale čo robiť aby som sa potom sám vyhrabal. Pomohla aj lopata. Mal som ale v zálohe vyprošťovacie plechy a vyfúkanie gúm. K tomu ale nedošlo, nakoniec dve autá vytiahol traktor. Mohli ho zavolať hneď. Dosť magori a po anglicky ani ceknúť. Nakoniec potom ale príjemný večer.
Noc úplne super, ráno napred 70 km po kľukatine, potom dosť plná cesta, nešiel som po diaľnici, viac človek vidí mimo. Cez dva priesmyky, krásne lesy a smer na Ankaru, kde sme ešte doteraz nešli. Keď sme neboli hladní bola spústa reštík, ale keď sme dostali hlad, tak sa dymilo len z bufetov s kebabom. Nakoniec sme v jednom zakotvili, dali kuftete na grile, super a za dva krát s minerálkou šalátom a tromi čajmi zaplatili cca 12 eur a to sa ešte domáci tešili, že nás natiahli. Inak rodinný podnik, starý obsluhoval, jeho syn griloval a jeho dvaja chlapci makali s riadmi. Iný život ako deti v Európe. Žiadne zabíjanie času na sociálnych sieťach a depky, keď nemajú dosť laikov, možno by sa taká škola zišla aj našim teenagerom.
Krásne fleky v lesoch, ale samozrejme, keď sme ich nepotrebovali. Ale nakoniec pred Ankarou taký piknik area celkom fajn, len cestu bolo trochu počuť. Pekný borovicový lesík a ohník s pečenými zemiakmi a zeleninou. V Turecku sa dá, ešte tam nedorazili zákazy na všetko. Zaujímavé, hory podobné ako na Slovensku, ale do toho sa z dvoch mešít prekrikovali meluzíni :-), také zvláštne.
Noc úplne v poho, potom smer Ankara, neuveriteľné mesto, z obchvatu sme videli nekonečné domy, sídliská úplne do neba. Potom striedavo cesty dobré, miestami ľudoprázdne, polia vzorne obrobené, kto to tam ale stihne, nechápem. Potom aj pár priesmykov, stále cca 1200 mnm. Cudzinci žiadni, nie je to turistická lokalita. Flek kúsok za Sivas odbočili sme len tak a našli kľudné miestečko v zdanlivo opustenom lome na nejaké voľačo. No ale za chvíľu prišiel bager a začal nakladať autá pieskom, neuveriteľné, zrovna keď sme tu boli my. Podľa vyrastenej buriny tu už roky nikto nebol. Ale sranda, trochu pokus pokecať s bagristom a šoférmi, bolo aj vzájomné foto, ale pivo si dali len nealko. Veľmi slušne oblečení, príjemní, potom sme bagristu ponukli jedlom. S hrdosťou ukázal fotku rodiny, žena zamotaná, zjavne taká normálna moslimská rodina. A absolútne mu nevadilo, že my popíjame vínko, on ale samozrejme odmietol. Boli aj selfie a aj ďalšie fotky, zjavne to bol pre neho zážitok. Také niečo, že v pieskovni nájde expedičák zo Slovenska, to asi nečakal. Po hodke ale odišli a bol úplný kľud. Ešte nás upozornil posunkami a slovníkom, že sú tu nejaké komáre čo štípu a potom sa spí. Ale to asi je blbosť. Malarické?? Škoda že absolútne nikto nevie anglicky.
Samozrejme bol ohník, ich opekaný ekmek s česnekom v olivovom oleji a grilovaný baklažán, geniálne.
Noc absolútne tichá, super flek. Cesta potom už zaujímavejšia, aj pasy, hory a všetko úplne zelené. Nádhera. Na pumpe sme stretli zaujímavých týpkov, na starom meďáku, skromne prerobenom na obyťák, idú postupne z Dubaja cez Irán do Európy. Sú už dva roky na ceste s tromi deťmi. Tie sa učia vraj samé. On je Rumun, ona Francúzka a deti sa narodili v Nemecku. Dobrý guláš. Pokecali sme o cestách a tak. Ale dva roky, to nemusím. Cestovanie je super, ale aj doma je tiež všeličo, deti, kamaráti, bike, dom, rodina, firma, oni musia byť úplne odstrihnutí, bez zázemia. Ale takých je viac.
Postupne sa prechádza na východnejší režim, žiadny normálny obchod, len kamrlíky aj vo väčších mestách.
Flek super pri rieke, prešli sme cez také rameno, len hodený štrk. Krákaju vrany alebo voľačo ako sprosté. Samozrejme ohník a grilované mäsko. Idylka.
Idylka skončila, všade okolo začali búrky a voda začala stúpať, tak som zbabelo zrušil tábor a prešli sme cez rameno vedľa. Zase ohník, ale pre zmenu žaby, ale to bol taký hluk, sila.
V noci tri búrky, raz aj ľadovec, ale rieka nezatopila náš flek. Včera som vymäkol. Nemuseli sme odísť. Potom cesta nádhernou krajinou, zelené hory, začali aj v diaľke zasnežené kopce. Trochu som začal mať obavy, ako bude na Kaukaze, keď je sneh už tu.
Celkovo sme skonštatovali, že je menej smeti, akokeby sa naučili, asi zistili, že sme ich sprdli na sociálnych sieťach :-). Kurdi pri hraniciach už dosť chudobne, zase kravský trus na kúrenie. Cesta na hraničný prechod krásnou krajinou, ale desná. Rozbité stupáky až do 2500 mnm. Veľa iránskych cisterien s dosť starými vehiklami. Hranice, šachovanie s quadom, ale nakoniec všetko ok, gruzínsky colník dosť všetko prezeral.
Gruzia dosť ošarpané domy, ale po moslimskej krajine radostný pohľad na výklady plné alkoholu :-), potom cesta na Batumi, napred len rozbitý asfalt, potom ale šotolina. Max 20 km/h. Flek len pri ceste, ale samozrejme ohník, kľud, nádherný les, dole šum potoka a po rozbitej šotoline len pár áut, každý mával, pokecali sme s jednou dámou slušnou angličtinou. Sú chudobní, veľká korupcia, nie je to nič moc.
V noci úplný kľud, kto by tam jazdil potme. Potom cesta ďalej po šotoline do pasu, nádherná príroda, aj keď zlá cesta. Hore v pase dedina, pravdepodne tam ľudia chodia len na leto, kravy, malé políčka a domy len pozliepance.
Smerom dolu sme si naivne mysleli, že to bude od Batumi lepšie. No ale nebolo. Úplne rozbitá šotolina, stále krokom, miestami dosť úzke. Potom začali nejaké dediny, ošuntelé domy. Niečo schátralé, polorozpadnuté a do toho tá rozbitá cesta a nekonečná. Ale nechápem, žije tam relatívne veľa ľudí na takú zlú cestu. Plné dodávky všelijakých rároh, akokeby na víkend, alebo aj sťahovanie na celé leto. No a keď sme videli lyžiarsky vlek, samozrejme hurá, veď predsa k vleku musí viesť asfaltka, no ale zase naivita :-). Nemusí. Ešte dve hodky šotolina. Ono je šotolina široký pojem. Už som zažil aj také, kde sa dalo ísť kľudne 60 km/h. Táto ale do tej kategórie nepatrila, išlo sa ozaj krokom. Ten lyžiarsky vlek ale ostal záhadou. Kto pôjde niekde z Batumi lyžovať keď má pred sebou takúto cestu? A v zime? Ako to udržiavajú? Ráno vyjde z domu, stihne jednu jazdu a už ide domov. To sú také nepochopiteľné veci, ale to je na takýchto krajinách práve zaujímavé.
Stretli sme pár bikerov, Francúz a Talianka, sú už rok na cestách, sila. Mali ešte pred sebou 1000 výškových metrov, s tými ťažkými bikami celkom dosť. Holka sympaťáčka. Nechápem, ale rešpekt.
Konečne asfalt, ale potom ešte kus kľukatiny do Batumi, ten sme išli ako náklaďáky, preplnený stred mesta nemusím, ale tiež nič moc. Skoro kamiónový offroad. Za Batumi plno, konečne po dlhej dobe kúsok miestečka na pláži, aj popršalo, dosť fúkalo, ale nakoniec sa aj trochu vyčasilo, po dlhej dobe more.
Celkovo zatiaľ Gruzia krásna príroda, ale v dedinách a mestách bordel, ošuntelé, niečo rozpadnuté napr. hotely 10 poschodové, asi ešte zo socíku, teraz vytlčené okná, ruiny. Na pláži smeti viac ako v Turecku. Ale ľudia zatiaľ v pohode.
Veľa policajtov, hádam každé tretie auto s nejakým majákom, aj večer na pláži sa zastavili. V Turecku to išlo samo aj bez nich.
Ráno smer Zugdidi, východisko do Mestie, rovina, samé divné ošarpané domy so záhradami, kravami, sviňami, no nič moc. Zugdidi tiež nič moc.
Cesta na Mestiu nekonečná, ale zase už krásne Kaukazské výhľady.
Počasie zlé, dážď, občas sa to roztrhalo, ale keď sme prišli do Mestie a našli za ňou flek, začalo pršať. Sme hneď pri rieke tak dúfam, že nebudeme utekať. Večer bohužiaľ vnútri, prší ako sprosté.
Ráno ale prekrásne, ideme späť do Mestie odstaviť auto, len tak ho nechať na divoko pri rieke som si netrúfol. V Mestii taký flek s bordelom, ale sedel tam policajt, že tam bude a postráži. Síce nechápem, čo tam bude robiť celý deň, ale to už ja riešiť nemusím :-). Dole quada a smer Usghuli, krásna cesta, miestami trochu akčnejšie, ale hlavne blatové po nočnom daždi. 45 km tam a takisto späť. Ale nádhera, krásne výhľady, hory, divočina. Neuveriteľné v akých podmienkach ľudia žijú. Ale väčšina domov rozpadnutých a neobývaných, zrejme kto môže tak utečie. V Usghuli domy-veže, nádherné pohľady na centrálny masív Kaukazu. Žije tu trvale 70 obyvateľov, ktorí nemajú na zimu kam ísť, je tu aj pár nejakých hostelov, jednoduchá reštika.
Pokec s Litovcami, čudovali sa, ako sme prišli na quade zo Slovenska. Ale vysvetlili sme. Jeden z nich tu robí v červenom kríži v Zugdidi. Pohraničníci zase po rusky, načo sú tu, nechápem, cez tie hory sa nedostane nikto, hoci oni tvrdili, že alpinisti by to zvládli. Ale nedá sa, hranica je úplne uzavretá.
Cesta späť zase pár hodín po rozbitej šotoline nad stržami. Dvaja psi pri jednom dome útočili, ale kaluže ich tak ostriekali, že skrotli. Späť už dosť únava, spolu 110 km. Darmo, treba tréning. Potom ešte quadom hľadať flek pri lanovke, taká cestička a super klídek, presunuli sme hlavný hotel tam, krásne výhľady, ohník, a úplne super kura neporovnateľné s prípravou na drevenom uhlí, tá živica a dym z dreva spraví úplne geniálnu chuť.
Ráno nádhera, čistá obloha, raňajky zážitok. Potom cesta späť síce tá istá, ale nádherné počo a nové výhľady.
Od Zugdidi napred po tej istej ceste, potom smer Kutaisi a Akhalstike, dosť nuda, dedinky, záhradky, taký klídek, ľudia posedávajú, nejak sa nepretrhnú. Pohoda. Žiadny priemysel, nové nejaké haly, nič. Len to, čo ostalo zo socíku, navyše o 25 rokov schátralejšie. Nič nové. Prečo, netuším. Pokazil ich socík, alebo sa nedá? Alebo mentalita ľudí? Alebo niečo, čo mi uniká? Len nový kúsok diaľnice, ale len v polovičnom profile. To bolo všetko. Postupne strašne silný vietor, asi kombinácia vysokého Kaukazu a mora urobí svoje. Prišli kopčeky, dolina ako pohronie a podivné paneláky. Až konečne riečka, odbočenie a pekné miestečko asi 20 km pred Vardziou. Hlučné žaby, ale v noci zmĺkli. Pohodička.
Ráno idylické raňajky pri riečke, potom Vardzia, kamenné mesto v skalách, nádhera podobné Zelve v Turecku. Kedysi tam vraj žilo 50 tisíc ľudí. A aj krásne okolie.
Potom cesta na hranice s Arménskom, už ozaj koniec sveta, dedinky nič moc, cesta deravá. Pokec s pekárom, čo robil chleby v tej ich typickej guľatej peci, že v lete je tu dobre, len v zime idú kšefty slabo, že či nemôže prísť na slovensko. Stačí mu jedna miestnosť, pec si postaví sám a vzadu jedna posteľ. Možno by to aj v Blave išlo, tie ich chleby sú ozaj super.
Inak tu vládne ruština, aj ruské nápisy a typické ruské domčeky. Taká ruská lokalita. Inde v Gruzii ľudia síce starší vedia rusky, ale mladší v mestách sa snažia radšej anglicky, zjavne rusov moc nemusia, Abcháziu a Južné Osetsko im neodpúšťajú.
Ale v tom všetkom ošuntelom a otrasných cestách policajná stanica ako provokácia. Dymové sklá, zjavný luxus, pred tým luxusné autá. Toto sme videli v Gruzii často. Na políciu peniaze sú.
Potom hranica s Arménskom vo výške 2300 mnm. Zapísanie MANa a quada trvalo nekonečne dlho, potom skásnutie cca 60 EUR, vraj nejaké clo, za cesty a ešte čosi. Majú tak málo turistov a ešte ich odrádzajú. Klasické kontroly auta, ale zase našťastie nie až tak detailné. Hneď za hranicou ďalšia unimobunka a že strachovka, zelená karta tu neplatí, myslím, že ani v Gruzii, ale tam to neriešili. Ďalších 60 EUR.
Začiatok úplný des, cesty úplne samá diera, ošuntelé baráky, navyše zima a búrky, dokonca ľadovec na ceste. Cesta cez rozbité, tmavé, zablatené, upršané Gormi, prvý dojem nič moc, a potom už len hľadanie núdzovky na noc, nakoniec len odbočka na miesto trochu dalej od cesty do stepi.
Ráno okolo nás prefrčali tri stáda kráv, naše rozhodnutie jesť dnu boli nadčasové. Aj tak by sme to museli zbaliť. Toto je fotka len zbabelo z auta, okrem iného tam boli aj dva veľké pastierske psy.
Ráno smer Echmiadzin, návšteva katedrály, vraj najstaršej v Arménsku, ale keď to nie je niekde v horách tak to taký dojem nespraví. Ďalej na Jerevan, prejazd mestom, žiadny obchvat, ale ani značenie. Dosť blúdenie, aj za mestom značenie na Gebhart monastyr neexistuje, hoci je to jedna z ich top pamiatok. Jerevan ale na ich pomery dosť pekné, živé, až na to značenie.
Ostatné cesty úplne katastrofálne, budovy ošarpané alebo ruiny, autá o dve triedy horšie ako v Gruzii, samé lady, moskviče, staré vojgy, a zily nákladiačiky ktoré vyšli z fabriky niekedy po vojne. Absolútna stagnácia, nevideli sme nič nové, postavené po socíku. Izolovaná krajina, vedľa Turecko s uzavretými hranicami, moslimský Nachčivan, čo je vlastne Azerbajdžan s ktorým sú vo vojnovom stave, Náhorný Karabach, kde sa stále ešte trochu strieľa, jedinou možnosťou prechodu hraníc je pre nich Gruzia, ktorá to nejako stmeľuje, z nej sa dá potom ísť do okolitých štátov. A ešte obmedzene Irán, ale s tým sa tiež ako s moslimskou krajinou moc nemusia. Ekonomicky zrejme cítiť hlavne uzavretosť voči Turecku, prosperujúcej ekonomike, ktorá by mohla pomôcť. Ale stále to visí na slovíčku genocída, ktoré nechce zase Turecko vypustiť z úst. Neviem, ale už teraz po 100 rokoch trvať na slovíčku a škodiť ľuďom a štátu v ktorom žijú, má to zmysel? A Arménom by otvorenie hraníc určite prospelo. Ale neustúpia.
Potom Gebhart, jeden z najznámejších monastyrov. Ozaj rešpekt. Z roku 400 a pôvodná stavba, silný zážitok.
Výborný obed v štýlovej a vydarenej reštike, priamo pred nami robili také dve škaredé arménky lavash a k tomu potom syry, šalát a šašlik bravčový a kurací. Prežrali sme sa. K tomu hrala nejaká ruská hudba. Zaujímavé. Tí arméni sú dosť proruskí, aj každý vie rusky, často ruské nápisy, výrazný rozdiel oproti Gruzii.
Potom Garni zase s iného súdka, rímsky rekonštruovaný chrám, už som videl aj lepšie. Ale obdivuhodné, kam sa až rimania dostali.
Pohľad dole na Jerevan neuveriteľný smogový klobúk. Nie div, drvivá väčšina áut o nejakom euro IV a vyššie ani nechyruje.
Potom rozhodnutie nenocovať na parkovisku Gebhart, ale skúsiť po bielej t.j. len symbolickej ceste smer Ararat. Cesta samozrejme nič moc, ale ani sme nič iné nečakali. Ale po odbočení na úplne žiadnu cestu sme našli úplne snový flek pri jazere, okolo hory a úplne nikto, ani domček, nič, no krása. Spoločnosť nám robili len žaby, vtáky, občas sa vyhodila rybička, bocian a dva obrovské biele vtáky veľké ako pštros, len biele. Skutočne sen, to si človek povie, že kvôli tomu sa všetko oplatí. Rozbité resp. žiadne cesty, kymácanie sa, colnice z doby kamennej, čakanie, nevyspytateľní policajti a všetko čo k tomuto druhu cestovania patrí.
Ráno nádherné raňajky, potom ďalej po bielej, v serpentínach trochu akčné, samozrejme bez asfaltu.Ďalej už rovina pod Araratom, všetko zelené, viniče a zdiaľky symbol Arménska, ktorý ale patrí Turecku. No nie najlepší pocit pre Arménov, chápem. Akokeby lomničák na Slovensku bol v Poľsku, a navyše by sme sa do toho Poľska ani nemohli dostať.
Zastávka v predajni koňakovej firmy, hádam jediné, čo je postavené nové, pekné, moderné. Spravili sme im dobrý kšeft, ale myslím, že aj ceny tam boli sympatické, taký slušný 5 star koňak 4 eurá, víno tak do 2 eur, no nekup to :-). Po následných ochutnávkach sme ich koňaky zaradili do nášho portfólia dezinfekcie :-). Kupodivu aj červené vína, hoci väčšina bolo polosladkých, ale našlo sa aj dosť suchých, veľmi dobrých, a to aj v Gruzii. Ale arménske boli predsa len lepšie. Ale to asi nestačí na fungovanie štátu.
Cesta ďalej do hôr, hraničná dedinka s Nachčivanom, pár uniforiem, zdá sa to uzavreté. Cesta ďalej lemovaná valom zo zeminy ako ochrana pred streľbou, ale teraz je tam kľud. Občas vojenská hliadka.
Potom už kopce, priesmyk nad 2300mnm, krásna príroda, náhorná plošina až po Tatev, ale taký už ozaj koniec sveta, ale už naozaj. Na čerpačkách sa nedá kartou, dedinky a mestečká také zúfalé, ale ľudia v pohode, žiadne problémy. A všade ruština. No a každý pokladá MAN za zázrak z iného sveta a len cena za quada ich dosť pobaví. Ale nemám pocit nejakej nevraživosti, že sem príde niečo také. Sú realisti.
Ešte jeden monastyr, Noravank, odbočka do doliny, ako vždy krásny v úžasnom prostredí.
Žiadny dobrý flek na noc, tak až Tatev a tam bohužiaľ len parkovisko. Ale zrazu úplne iný svet, oáza úplne rovnaká ako niekde v rakúsku. Majú tu lanovku najdlhšiu na svete, 5,5 km cez údolie k monastyru. Wifi na celom parkovisku, krásne, čisté, no zázrak. Ale, aby bolo jasné, to nevybudoval arménsky štát, ale švajčiarska nadácia na záchranu a obnovu Tateva.
Na parkovisku sme boli hviezdy, nikto ešte také auto nevidel, napred ochrankári, potom partia Rusov, potom Iránci, pýtali sa aj na cenu, zrejme nejaký bohatí, čosi rozprávali, že aj oni také chcú, či sa to dá spraviť aj v Iráne, aj sa odfotili s búdou a samozrejme so mnou. No a nakoniec zlatý kliniec, dve arménky, sprievodkyne turistov, sympaťáčky s chichotom či si môžu pozrieť búdu, perfektná angličtina, bez okolkov vtrhli dovnútra, sranda, nie ako zakríknuté, zazerajúce moslimky. No úplne iný svet, taká oáza. No a spoveď každému, kam ideme, odkiaľ, ako sa nám páči a tak. Dobre to padne. Rusi z Krasnodaru ocenili, že ideme aj na severný Kaukaz, info kde ísť a tak. Ľudia sú tu všade super, odkiaľkoľvek.
Noc kľudná ako na parkovisku na Hintertuxe.
Ráno samozrejme ideme lanovkou, hoci sa dá aj po ceste. Zážitok, ponad kaňon v niekoľkostometrovej výške, nádherné výhľady. Aj v kabíne obrovské rozdiely, pastier s nejakou domácou, moc teda nevoňal, s nami ale tiež arménec podľa odhadu manželky tak v 3000 eurovom outfite. Všetko značky, čo ani u nás nie sú bežné. No čo, taký je tu svet.
Tatev ozaj zážitok, dokonca sme stihli aj omšu. Tie monastyry v Arménsku, to je ozaj unikum, prakticky bez veľkej rekonštrukcie, pôvodné, strohé, prísne, majestátne, bez nejakých barokových ozdobičiek, nechá to dojem. A navyše, všetky sú umiestnené v nádhernej prírode, skalnatých údoliach, alebo na kopcoch, mimo sídiel. Málo ľudí, skoro nikto, išli sme prvou lanovkou.
Potom cesta späť,čiastočne rovnaká, len neskôr odbočíme na jazero Sevan. Syn vyňúral na ceste odbočku, že na nejakú vyhasnutú sopku, kdesi to náhodne našiel doma na googli a že sa asi dá pod ňu dostať aj autom. Tak sme sa vyštverali až do 2400 mnm po poľnej ceste až pod kráter, tam hore už neboli ani pastieri, úplná samota, nikde stopa civilizácie, krásne hory okolo, výšľap až do krátera, nádherné výhľady. Jasné že sme zostali na noc, ohník samozrejmosť, akurát som musel použiť vlastné zásoby dreva. No a úplné ticho, len nejaké vtáky, som rád, že ešte existujú takéto miesta.
Noc úplne najtichšia, idylické raňajky a zase ďalej. Pokus o ďalší monastyr skončil odbočkou na uzučkú rozbitú cestu so šipkou 9 km, tak sme to vzdali. Už ich aj tak bolo dosť a každý zase nemusíme vidieť. Smer Sevan cez priesmyk, tam sme narazili na karavanserai z 13 storočia, zaujímavá stavba, zachovalá prakticky v úplne pôvodnom stave. To bola vtedy kvalita.
Na parkovisku pokec so skupinou Izraelčanov- týchto sme tu stretávali pomerne dosť – na offroadoch, obdiv auta, také vôbec nepoznajú, ale aj údiv nad dĺžkou cesty a všetkým, čo už sme prešli. Potom ešte šofér a sprievodca z cestovky, vedel aj trochu česky, žil tam nejakú dobu. Mal zaujímavé osadenstvo, 15 mladých žabiek, asi na prázdninách, robili taký okruh.
Na druhej strane priesmyku zrazu iný svet, husté lesy a hory, nejaké ich rekreačné stredisko. Myslím, že jediné lesy, ktoré majú, sú práve tu a ešte aj ďalej pri jazere Sevan. To bolo trochu sklamanie, dostať sa k vode napred nešlo, samé bažiny napriek pár kilometrom jazdy husto zarastenou a úzkou cestičkou až sme sa ledva v blate otočili, neskôr sa podarilo, ale trochu ďalej od vody, boli tam tiež bažiny. Ale pekné miesto, prišli aj nejakí pastieri na koňoch, zjavne pripití, jeden čosi dokonca začal vyprávať, či som sa pýtal, že či si môžem zobrať drevo z lesa. Keď som mu vysvetlil, že nebolo koho a že je to len zo zeme, už bol v pohode. Potom už kľud a pekný večer.
Ráno smer Sevan-mesto, viac miest na kúpanie, ale aj viac chát, no teda skôr unimo buniek a takého všeličoho, veľa stavieb schátralých, asi bývalé nejaké socíkovské zotavovne, fakt od pádu sovietskeho zväzu sa tu nové nespravilo hádam nič, len všetko je o 30 rokov schátralejšie. Potom ešte nádherný monastyr nad jazerom, krásne výhľady, dolu také púťové ponúkanie všeličoho, hneď vedľa rezidencia prezidenta, veď si to za starostlivosť o krajinu zaslúži :-)
Branie vody vo Vanadzore, miestni hneď obdiv auta a tak pokec, s Gruzínskom sú ok, aj s Ruskom, ale nie s Azerbajdžanom, to sú moslimovia a strieľajú na nich v Karabachu, ten jeden z nich tam slúžil, vraj sa tam ešte na hraniciach stále strieľa. No ale v Karabachu vytlačili moslimov oni, samozrejme to som si len pomyslel. Turkov pochopiteľne tiež nemusia. No je to teda komplikovaný svet. Ale ľudia úplne fajn, odmietli za vodu zobrať peniaze, tak aspoň nejaké podarúnky.
Na hranice dlhé údolie, krásna príroda, klasicky otrasná cesta, ale aj veľa ruín fabrík, lomov, domov a čojeviem ešte čoho, ako z nejakého scifi filmu, že akože koniec civilizácie.
Na colnici taký úplný zmätok, zase ísť do nejakej miestnosti a prekvapko, zase ma skásli 21 USD a 2000 dramov. Nechápem, prečo to neskásnu hneď pri vstupe. To sú proste veci nad normálny pochop. Na gruzínskej strane lepšie, trochu dlhšie, niekam zapisovali quada.
Cesty už trošičku lepšie, ale žiadne fleky, len dediny a polia. Potom skratka do Rustavi, tá najrozbitejšia poľná cesta, veľakrát bolo lepšie ísť priamo po pastvinách. A v strede poľa, resp. pastvín sme zostali na noc, za chvíľu pastier na koni, potom ďalší bez koňa, trochu komplikovanejší pokec, oni už rusky moc nevedeli. Každý deň od 6-20 hod na pašu, svátek, pátek, žiadny víkend alebo dovolenka. Ktovie, čo by nato odbory u nás :-).
No a večer prekvapko, z dediny bolo počuť meluzína t.j. majú tu moslimov. To som netušil. V Gruzii.
Ráno budíček pastiersky pes, potom do Rustavi dokončenie skratky, ranná rozcvička natriasaním v jamách. Smer Garaji, jeden z najstarších monastyrov, tam už nevedie asfalt, možno aj preto sme tam boli úplne sami. Monastyr opravujú, tam nás mních nepustil, ale previedol nás v kostole, čiastočne vytesanom v skale, úplne prísne pravidlá, dal nám akúsi sukňu, fotiť som mohol, ale jeho nie, rozprávať sa v kostole nemôže. Ale mýtické miesto, silný dojem.
Potom cesta na Udabno taký už offroad, dokonca aj rýľ, rozširovanie zjazdu do rieky, bol moc úzky a podmytý, trochu mi cukalo, či všade prejdem. Ale prešiel som. Flek trochu pri ceste, ale inak v diaľke jazierko, pekný. V noci nikto nejazdil.
Predpoveď počasia na Omalo je zlá, má sa vyčasiť až o dva dni, tak ideme do Gori, pozrieť Stalina. Dokonca sme išli aj po diaľnici. V Gori to je ozaj zaujímavé, obrovská stavba múzea Stalina ostala, vnútri udržiavané, zaujímavé. Síce sa nedá povedať, že je to nejaká oslava jeho osoby, ale aj tak je to trochu rozporuplné, na druhej strane sú to dejiny, nedá sa to vymazať, ale treba to poznať.Tak som si posedel pred Stalinovým rodným domčekom….
Potom skalné mesto Uplisthike, staršie ako Vardzia, tretie storočie pnl. Vedľa toho také piknikové miesta, veľa detí, pikniky, húpačky, krik a tak som zatiahol len kúsok ďalej k takým krásnym skalám. Za chvíľu prikvitol taký človek, že je to jeho pozemok a chce 20 lari t.j. asi 8 eur. Tak čo, dal som, hoci mám vážne pochybnosti, či to bolo jeho. Stále platí, “kde nejsou lidi, nejsou problémy”.
Večer autá postupne poodchádzali, nakoniec bol aj ohník pod skalami a spústa netopierov ktoré sa premávali okolo nás. U nás by na takom mieste bolo zakázané aj dýchať, tu ohník a pohoda.
Ráno znova späť na Tbilisi, potom monastyr Mscheta zatiaľ hádam najväčší, aký sme videli.Z neho som išiel podľa navigácie smerom na Tbilisi, ale jeden most bol zavretý, a podivuhodne sa už nedalo vrátiť, tak som musel prejsť aj kúsok mestom. Nie je o čo stáť. Do Telavi cez krásne hory, zase už Kaukaz, obrovské stromy, tu je všetko nejak veľké. Aj lopúchy boli ako stany. V Telavi v informáciách len anglicky, tých Rusov tu moc nemusia.
Flek nádherný, výhľad na kostol Alaverdi, na druhej strane stáda koní a kráv. Dvaja chalani pastieri na neosedlaných koňoch cválali ako vo westernovom predstavení. Nádhera ich sledovať, akokeby sa na koni narodili. Potom aj pokus o pokec s nimi, ale už absolútne žiadny cudzí jazyk. Nejaké podarúnky.
Ale aj keď sa tu nežije ľahko, ani raz sa nám nestalo žeby tu alebo v Arménsku niečo somrovali, pokúšali sa čosi vnútiť, boli otravní a vlezlí ako trebárs v Maroku. Úplne iná mentalita. Majú svoju hrdosť, iný level ľudí, aj keď chudobou sú porovnateľní. Navyše sme boli prekvapení čistotou, či už v prírode na flekoch, alebo aj v mestách a dedinách.
Taká sloboda, kdekoľvek zastať, ísť k riečke, jazierku, spraviť ohník, všetko bez problémov, je v Európe nemysliteľná. Tam tisíce obyťákov, rezorty, parkoviská, veľa ľudí na dovolenkách, víkendoch, majú na to čas, peniaze. No ale ak by bola tu taká životná úroveň, také cesty, také zázemie v podobe hotelov, reštaurácií ako v Európe, bolo by po slobode. Je to paradox, čím horšie, tým slobodnejšie :-). Ak by to tak nebolo, potom by som predal auto, už by to pre mňa nemalo zmysel. Ale ktovie, či by ho niekto kúpil, kam by s ním chodil? Po asfalte do kempov?
Ráno Alaverdi, opevnený monastyr s kostolom, ozaj zatiaľ najväčší a už asi nebude prekonaný. Originál z 9. storočia. Potom v Pshaveli hľadanie možnosti, kde nechať bezpečne auto, do Omala pôjdeme na štvorkolke. Tam žiadna možnosť, len samé domčeky s dvorkami, kde by sa nezmestilo ani osobné auto, ďalej ešte jedna dedinka, obchodík, taký dobrý ujko, že tam to môžeme nechať, spravili sme mu nejaký nákup v obchode. Prenocovali sme blízko dedinky na nádhernom mieste pri rieke, zloženie quada a príprava na dvojdňovú cestu quadom. Podľa našich informácií je cesta pre MAN priúzka, čo sa potom aj potvrdilo.
V noci riadna búrka, mal som pocit, že sme pod vodopádom, búrky sú tu skoro pravidlom. A poriadne.
Ráno ale krásne počasie, presun k ujčekovi do dediny k obchodu a vyrážame.
Manželka vyzbrojená spraymi proti psom, robila zadného strelca, ja ešte pre istotu mačetu, hneď za dedinou skúška našej pripravenosti, dva pastierske psi, ale ušli sme, ešte bola rovná cesta.
No a potom 65 km úplný sen. Cesta v divočine, veľmi rozbitá, úzka, cez potoky, vedľa 6m vysoké zbytky lavín, prerazenie cez stáda, ktoré hnali pastieri na leto na pasienky za priesmykom, cez pas 2950mnm. No ale príroda úplne prenádherná, orly na oblohe, za pasom už aj pár osád. Ten pas bol zjazdný, ale len 10 dní, prísť skôr, tak Omalo nespravíme. A s MANom by ozaj nebola šanca. Podľa miestnych to na GAZ 66 zvládne len miestny šofér a majú pravdu. To ide na centimetre a spraviť chybu sa môže len raz. Po 4,5 hod, ale aj s fotením a prestávkami, konečne Omalo, ešte pozrieť okolie, spolu nejakých 85 km.
Nájdenie jednoduchého penzióniku, ale pekného, čistého so sympatickou majiteľkou. Nie je to tu ľahké, nemajú elektrinu, všetko dovážať osobákmi 4×4 tak 5 hod nad stržami po úplne rozbitej ceste, na streche len soláre, keď je zamračené, svieti sa sviečkami. Ale tým je to krásne, izolované, nenarušené. Majiteľka trochu anglicky, ale ruština jej išla lepšie, aj sa posťažovala, aké je to ťažké, ale zase som jej vysvetľoval, že ak by postavili asfaltku stratí sa to čaro, postavia hotely a bude tu tisíce turistov. Ale ona by prijala radšej túto možnosť :-), chápem.
Spolu s nami v penzióne manželský pár z Ameriky, ale pochádzajú z Ukrajiny, tak sme mohli aj anglicky, aj rusky. Prišli ale hlavne trekovať, najali si pekné sympatické dve sprievodkyne, také by som aj ja bral :-) a pôjdu s koňmi na viacdenné treky, to už by som tak nebral :-). Trochu sme aj zabŕdli do situácie na Ukrajine, ale oni už sú doma v Amerike, na Ukrajine už ani nemajú nijakú rodinu. Ale trápi ich, čo sa tam deje.
Sprievodkyne nás dosť presviedčali, že treba ostať aspoň pár dní, pozrieť aj ďalšie dedinky, ale my máme trochu veľký rozsah a nedá sa všade tak dlho. To by sme boli na ceste rok. Oni majú problém s cestovaním, všade víza, tak cestujú aspoň po Gruzii, poznajú hádam každú dolinu. Do Ruska sa cez hrebeň nedá, technicky teda áno, ale hranice sú prísne strážené.
Na prechádzke sme ešte stretli Nemca, tak môj jazykový babylon bol dokonaný :-), rozprával aké desy zažíval na ceste. Turistov tu vozia väčšinou na Delicách, tam sa ich veľa zmestí, a ozaj keď som videl tie bledé tváre ako sa kníšu nad priepasťami, no ani mne by nebolo všetko jedno. Tlmiče tie autá už dávno prakticky nemajú, to by ich museli meniť každý týždeň, tak to húpanie bolo dosť akčné.
Večer ešte prechádzka k obranným vežiam, postaveným v 13. storočí ako ochrana proti Mongolom, impozantné, v takej zašitej doline a ešte aj toto. V zime ale už nikto v Omale neostáva.
V noci samozrejme búrka, vraj tam prší každý deň, našťastie pre nás zatiaľ len v noci, potom sa vyjasnilo a nádherný deň. Majiteľke som chcel dať tringelt, ozaj milá a všetko bolo ok, raňajky kráľovské, ale s hrdosťou odmietla, že takto nie, skoro sa urazila. Ozaj hrdí ľudia. Len pre zujímavosť, dvojposteľová izba, večera a raňajky pre dvoch 28 EUR.
Cesta späť ešte krajšia, na priesmyku tiež úplne jasno, je to vraj len pár dní v roku. Mali sme šťastie. Oproti aj GAZ66, ozaj rešpekt pred šoférom, to by som si netrúfol, hoci som už čo-to pojazdil.
Vyzdvihnutie auta od milých ľudí v obchode, spravili sme im zase tržbu, aj keď sme skoro nič nepotrebovali a horko-ťažko som mu vnútil 10 EUR za parkovné. Potom zase na to isté miesto pri dedinke, zase nás čakal náš túlavý pes, prišli sme ako domov. No a nádherný večer pri riečke aj s opatrným kúpaním aby nás nestrhlo do rieky. Večer klasika búrka. Každý deň, ale cez deň máme krásne. Zatiaľ.
Ráno ešte nákup v Telavi, doplnenie vody, pokec s Rusom, ktorý žije tu, vraj je tu lepšie, slobodnejšie sa dýcha. Ale už zobral peniaze za vodu, stalo sa nám to viac ráz. Oni sú pohostinní, ale prišli na to, že dávať vlastne zo svojich turistovi, ktorého len hodnota auta presahuje niekoľkonásobne ich celý majetok je blbosť. A ja si myslím, že je to správne.
Potom pýtanie sa na cestu na Shatili skratkou, zrazu človek, nemecky, žije a pracuje tam. Že prejdeme, len je rozbitá cesta. Tak zase šotolina, natriasanie sa v aute, ale cestovanie vyžaduje obete :-). Posledných 30 km veľmi zle, stavali tam cestu, úplne rozmlátená stavenisková cesta náklaďákmi. Stretli sme dvoch francúzov na bikoch, idú do Číny. Čo dodať, vždy keď takých stretnem, padne mi sánka. Ani si to neviem predstaviť, nie kondične, to by som asi zvládol, ale psychika. Ale každý má to svoje.
Skratka vyústila na cestu do Shatili, tak teraz nájsť flek na odstavenie auta, tam ideme zase na dva dni na quade. Nakoniec taký malý zázrak, taká akože ohradená budova, majú tam sádku na pstruhy, strážnik že bez problémov to tam môžeme zajtra nechať. Tak nájdenie fleku na noc pár km odtiaľ, pri riečke, sami a krásne miesto, bez svetielka civilizácie. Ten Kaukaz je raj. Zase príprava na cestu, keďže neviem isto, či tam bude otvorený nejaký penzión, tak aj stan. Ale verím, že k tomu nedôjde :-). Už by som to nemusel…
Ráno odstavenie auta na dohodnutom fleku, vyrážame, šipka ukázala 78 km. Začiatok nič moc, len taká dolina, rozostavané socíkovské nezmyselné dielo, akože tunel pre železnicu pod Kaukazom. Samozrejme sa to nikdy nedokončilo.
Potom do priesmyku, nádherné výhľady, orol vzlietol pár metrov pred nami, no ale aj pastiersky prvý pes, veľký ako medveď, ale len postrašil. To bol len taký tréning pre zadnú ostreľovačku. Netrafila, ale dal po chvíli pokoj. Potom oproti nám stádo oviec, vpredu jeden kaukazský vlkodav, v strede druhý a na konci tretí. Úplne dokonalá spolupráca. Zastali sme a ovce pomaly odbočovali hore na pasienky, keď som stál, psi dali pokoj. Ten prvý len prešiel okolo nás. Druhý a tretí boli agresívnejší, ako sa blížili, našťastie išiel už pastier a ukazoval nám, aby sme stáli, asi vedel, prečo. Potom prišiel k nám a šiel vedľa nás okolo tých zabijakov. Až potom sme išli ďalej. No keby nebol pastier, neviem ako by sme si poradili s takouto agresívnou svorkou.
Potom za chvíľu napravo, za riečkou ďalšie stádo oviec a pes. A hoci bol ďaleko, pustil sa na nás, ešte som hovoril manželke, neboj, on cez rieku nepôjde. Ale šiel. Preskákal ju cez nejaké balvany, sčasti preplával a dostal sa pred nás. Rozďavená papula, ja som pridal, že ho zrazím, ale uhol a dal sa za nami.Manželka ho ale trafila sprayom a zostal stáť, druhý pes už tiež bežal, ale tomu sme ušli. No trochu dosť adrenalínu, ale zvládli sme. Myslím, že zase tak jednoduché kúsnuť v tej rýchlosti nie je. Najhoršie ale je, že sa správajú ako svorka, je ich viac. S jedným si človek poradí.
Ale už Shatili, prerazili sme cez psiu blokádu.
Ešte sme išli ďalej, nemali sme dosť:-), asi 30 km na Mutso, zaujímavé, vedie odbočka na hranice s Ruskom, úplne pohodlne po šotolinke, bol tam len zákaz vjazdu, žiadne pohraničné pásmo. Garmin mi ukazoval hranicu tak 500m. Je to paradox, tuto nič a z druhej strany majú rusi pohraničné pásmo, niekde aj 20 km od hranice. Čoho sa oni boja? Že im tam vtrhnú? Veď títo gruzínci s ich armádou, oproti ruskej? no teda veľa toho by nespravili. Tí Rusi úplne trpia stihomamom.
Keď sme už videli veže v Mutse, zase pes. Napred že jeden, hovorím, s jedným si poradíme, išiel som, ale vzápätí druhý, pastiera nikde, cestička úzka, tak bohužiaľ späť. Hanebne. Vraj v Mutse žije jedna rodina, to boli asi ich.
Tak späť do Shatili, nádherná, impozantná pevnosť, že sa ani nevie, kedy a kto to postavil. Vraj napred proti Mongolom, potom neskôr proti Dagestancom a Čečencom. Tí tu z rečí miestnych vyzerajú najagresívnejší.
Potom hľadanie nejakého ubytka bolo vcelku jednoduché, bolo len jedno a tak výber nebol ťažký :-). Veľmi skromné, všetko stlčené samodomo, vrátane okien a dverí. Ale čisto, hoci skromne. Ale aj tak, už sme odvykli od takýchto všelijakých ubytiek, sme zvyknutí doma, vo svojom pojazdnom domčeku. No ale to by som sem išiel na MANe dva dni, hoci cesta bola lepšia ako v Omale. Tu by sa s MANom teoreticky dalo.
Večer ešte prezretie pevnosti, skutočne malý zázrak. Je to veľké, 4-5 poschodí, vzájomne spojené. Slúžilo to zjavne ako pevnosť. No a šok, jediní turisti, čo tam boli boli Slováci, dokonca chlapík z Bratislavy. Už sú v Gruzii 5 týždňov, všelijako po penziónoch a hoteloch, viezol ich sprievodca, ale už vraveli, že majú tých ubytiek dosť, strava tiež rôzna, no darmo, také zázemie pre turistov ako u nás tu nie je. Zase je tu ale o to menej ľudí.
Večera dobrá, bola v cene, ale bez mäsa, to sa tu moc nemusí, hoci sú tu kopce plné stád. Ale chutné, takisto aj raňajky, kuchárky nás sprdli, že nič nejeme, aj nám zabalili také vynikajúce posúchy. Zlatí ľudia, ako všade tu.
Večer ešte pokec s majiteľom, pýtal som sa aj na tých psov, potvrdil, že sú nebezpečné, ale pastieri by ich nemali púšťať len tak úplne na voľno. Už sa objaví občas trekár, cyklista, motorkár, nie každý príde autom. Ale kašlú nato. Tí psi majú v génoch ochranu stáda, pastieri ich potrebujú, je tu veľa vlkov a medveďov a psi sa pustia aj do nich. Robia proste svoju prácu. Áno, chápem, keď sa priblížim k stádu, chráni ho, ale prečo ten jeden psisko-blbec bežal zaútočiť niekoľko sto metrov od stáda, to by už nemal. To bol nejaký zúrivec. Navyše ak sa stádo pasie pri ceste, útočia na všetko, čo po nej ide. A pastier niekde vegetí a spí.
Manželka to síce znášala statočne, ale videl som, že sa dosť bojí cesty späť, tak som poprosil majiteľa, či by nešiel s nami autom, keby dačo, aspoň pomôže, alebo sa schováme v aute. Aspoň po priesmyk, od neho sú už len stáda kráv a tie nemajú psov. Sú rozumnejšie, teda tie kravy, pasú sa sami. Lenže on ale nemá benzín, má ho presne vypočítaný až do dediny, keby sa vrátil z pasu, už by sa druhý krát nedostal. Takto tu ľudia žijú. No nakoniec mne zostala jedna bandaska 7,5 l, aj som mu čosi zaplatil, hoci peniaze nechcel, tak na druhý deň išiel. A dal manželke palicu, bol zlatý, ale myslím si, že spray je účinnejší. Atak psov len raz, síce sme netrafili, ale potom sa pustili za jeho autom, nám už dali pokoj.
Na pase pokec s trekármi, čo domáci viezol, pár maďarov, išli Omalo-Shatili 4 dni, pas bol ešte zavalený snehom, zlé značenie. Tiež problémy so psami, na úzkom traile stádo, akonáhle sa priblížili, psi vstali a nepustili ich. Našťastie neútočili, ale museli 6 hodín čakať kým príde pastier a prevedie ich. Bolo na nich vidieť, že toho majú dosť. Je to tu problém.
Ale inak nádhera.
Za jednou zákrutou zrazu pes na ceste, ale taký čudný. Na túlavého ďaleko od dediny, dlhé nohy a veľmi rýchlo reagoval a bleskove zmizol v lese. Podľa mňa vlk. Ale vlci sú bezpečnejší ako pastierske psy :-). No a samozrejme pár orlov.
Potom pre auto, chlapík v pohode, potešil ma, keď som ho videl v MAN šiltovke, čo som mu včera dal. Peniaze zobrať odmietol, potom nám ale ukázal pstruhy, čo mal v sádke, obrovské kusy, takých pstruhov som ešte nevidel. Vravím, že všetko je tu obrovské :-). Tak že kúpime, on ho za pár minút vypitval, za chvíľu sme našli úplne super flek pri rieke, rýchly ohník s pahrebou a už sa piekol na grile. Takého pstruha som ešte nejedol. Veľký ako šťuka, teda mal málo kostí, úplne čerstvý, pripravený na dreve, nie na drevenom uhlí, čo mu dalo chuť tej vône dreva, úplne geniálne.
A ešte po rieke dva člny rafterov, zdravenie, vedľa pasúce sa prasiatka a túlavý pes, ktorého sme nakŕmili zbytkami ryby a bol neskonale vďačný, tak nás strážil, sledovanie rieky, hukot perejí, praskanie ohníka, plné brucho super pstruha, chladené ružové, čo ešte viac? Hej, ešte bolo aj kúpanie.
Raňajky super, aj dlho sme spali. Ráno dve prasatá sa napred pustili do sakla so smetím, rozdrbali ho a potom chvíľku som bol vnútri a jedno prasa šlohlo celý sáčok a utekalo s ním. Keby sa to dalo na mobil, už by to malo na youtube milión laikov :-). Ja bežím za prasaťom, to so sáčkom v papuli uteká, ja na neho vykrikujem. No sranda. Inak prasce sa tu pasú ako kravy.
Potom cesta na georgian military highway, už smer Rusko, jediná otvorená cesta medzi severným a južným Kaukazom, tak tomu aj zodpovedala premávka. Prázdne kaukazské cesty v Gruzii sú už minulosťou. Stretnutie s nemcami na expedičnom VW-MAN, pokec, pobehali toho už dosť, ale idú smerom Gruzia, opačnou cestou.
Ešte jeden monastyr a podivný pamätník. 20 km pred hranicami šóra kamionov, púšťajú to postupne, na horskej ceste ďalej by to upchali. Ale my sme mali ešte zastávku na Kazbegi, chceli sme aj dať nejakú túru aspoň k ľadovcom.
Flek síce so super výhľadom na Kazbegi, ale už na takom piknikovom fleku, už nie sami. Ale kľud, dá sa.
Večer prechádzka do Stepansmindy, také zaujímavé stredisko, ale teda dosť iné ako sú naše Alpy, aj reštiky, večera v jednej z nich, taká nezávislácka, príjemné sedkanie s výhľadom na Kazbegi, ale šašlik nič moc.
Ráno dole quad, vyvezenie ku kostolíku, rozbitá cesta zaváňala ozajstným offroadom, toyoty vozili turistov, ráno ich ale bolo len pár.
Kostolík na takom mieste spolu s Kazbegom, ktorý bol vraj prvý deň v roku vidieť celý, že spolu to vytváralo nádherné scenérie. Ozaj highlight.
Potom túra k ľadovcu, krásne výhľady do doliny, neskôr na ľadovec, takých 5 hodín šľapania.
Stretli sme aj pár partií, čo boli úplne hore, rusov a samozrejme čechov, to by ani nebol kopec bez nich :-), mali zlé počasie, aj časť ťažkého úseku. Na trase je zaujímavé, že sa ide aj kúsok po ruskom území a čo je ešte podivnejšie, oni to tolerujú. Len sa treba dole zahlásiť.
Hore na pase partia horolezcov, dokonca aj pár holiek s nejakým horským vodcom, ten ale ozaj nevzbudzoval dôveru, odetý v nejakom podivnom šušťáku, čosi tam hulil, ale vyvliekol hore 25 kg ruksak, tak hádam vie, čo robí. No a potom dvaja Izraelčania, s obrovskými batohmi, pristavili sa pri mne, akože ja idem hore, výstroj som mal najlepšiu, vyzerám ako horolezec :-), vedľa mňa batohy, ktoré ale neboli moje, tak sa spýtali, že kde je Kazbegi :-). Ukázal som vpred, bol to jediný vrchol, potom sa ma spýtali, že ako sa tam ide. Tak som im povedal, že tuto cez ten ľadovec, ale potom im holky povedali, že tam majú guida, on vie podrobnejšie. Tak sa ho pýtali, zjavne to bola ich prvá hora, keď im hovoril, že to sa nedá len tak, treba aklimatizáciu, aspoň tri dni, tak že to je dobrý nápad :-). Nemali ani šajnu, to viem aj ja ako vysokohorský teoretik :-), no sranda. Ale výhľady na ľadovec krásne, aj keď sa Kazbegi trochu schoval za mraky.
Cesta späť ešte divoké kone, stáda oviec, našťastie bez psov :-), nádherné výhľady na kostol, ozaj mýtické miesto.
No a ráno smer hranica, trošku som mal šteklenie v bruchu, chýry o nej boli všelijaké. Gruzínska časť hodka, to je v rámci normy, potom kus cesty a šóra, garmin ukazoval ešte 2 km. Nejako by to šlo, ale s prispením ozbrojených pohraničiarov, zjavne podplatených, sa predbiehalo, hádam polovica šla dopredu. Nechápem ale, že tí ľudia to tolerovali, ja som cudzinec, nemôžem tu moc vyskakovať, ale miestni? Asi je to silnejšia mafia, boja sa.
Po štyroch hodkách na hranici, potom zase klasika, že gruzovik/náklaďák/ a tak som im ukázal vytlačený ich predpis, že M1 je osobné, veľmi uznanlivo krútili hlavou, ako som sa na nich pripravil :-), rešpektovali to. Ale zase quad, že sa nedá do Ruska prísť na dvoch autách, tak že quada napíšu na manželku, mne bolo už všetko jedno :-) a dokonca padol geniálny návrh, hodný ruského colníka :-), že musím dať quada dole a musí na ňom prejsť manželka cez colnicu. Nakoniec ale po ďalšom hodinovom čakaní na zapísanie, kde jedno okienko bolo aj pre kamióny aj pre osobnú dopravu na to zabudli. Celkovo colnica 8 hod, je to môj osobný rekord. Večer sme ho oslávili fľaškou červeného :-)
No a bonus pár metrov za hranicou policajt, potešil sa, mal zámienku, nesvietil som, v Rusku je povinné. Tak že či dám 20 EUR, ja že len 10, tak že dobre.
Vladikavkaz veľké mesto, pomerne pekné, po Gruzínsku a Arménii predsa len vidno, že to Rusko je iný level. Aj sa stavia, nové sídliská, nákupné centrá, cesty neporovnateľné, premávka hustá, autá lepšie. Flek len tak kúsok od cesty, pri riečke, ale pekný.
Ráno sme sa chceli zastaviť v Naľčiku pre povolenie do pohraničných oblastí, síce bola sobota, ale že skúsime. Po dlhšom hľadaní sme našli pohraničníkov, platia prísne bezpečnostné opatrenia, oceľové dvere, ani nevidíte s kým sa rozprávate, len s tmavým dymovým sklom. Samozrejme, nedali nám nič, že máme prísť v pondelok, tak neviem. Uvidíme.
Tak ideme ďalej na Goluboe jazerá, vstup do Kabardino-balkarskej oblasti cez prísny check point, každého zapísali, prejdenie cez detektor, takých kontrol bolo potom viac. Vojaci v guľometných hniezdach, sem tam obrnené vozidlo, časté policajné kontroly, zjavne rusi nenechávajú nič na náhodu.
Na pumpe neberú karty, tak nič, chcel som ísť ďalej, potom sa zastavil domáci a že klasika, otkuda, kuda a tak, keď videl, že mi nezobrali kartu, dal obsluhe 1000 rubľov a že nech mi natankuje, nedal si to vyhovoriť. Tak toto som ešte nezažil. Neuveriteľné, takíto ľudia. Pritom som mu vysvetľoval, že kľudne dôjdem na druhú pumpu, nepomohlo. Musel som prijať.
Potom už aj mešity, a zaujímavé v obchodoch nemali alkohol. Napred som myslel, že náhoda, že majiteľ je moslim, ale aj v ďalších. Predavačka, čo mi dávala vodku pod pultom vravela, že to majú zakázané. Neuveriteľná časť Ruska!
Potom na Goluboe jazero, pekné, vyše 300 m hlboké, zospodu má nejaký prameň a je to spojené ešte s nejakými jaskynnými priestormi. Dno nie je preskúmané, nedá sa tak hlboko potápať, jedine batyskafom a také tu neskúšali. Zaujímavé.
Ale už aj reštiky, nejaké hotely, šiatre so všeličím, už taká komercia. V reštike super bliny a šašlik, obsluhovala už ošatkovaná moslimka, ale sympaťáčka. Ešte cesta dosť ďaleko takým skoro offroadom, kde už nevyšli ani ruské žiguláky :-) na horné jazero, tam síce komercia nebola, ale len jazierko zarastené žaburinami. Vraj tam kedysi boli amury, tie to žrali, potom si ich vylovili a riasy sa rozmnožili. Škoda.
Potom ďalej na koniec doliny, do Verchnej Balkarie, krásna cesta, veľká dedina, 5 tis. obyvateľov, živia sa chovaním dobytka. Na konci také zrekonštruované reštiky, veža, zbytky pôvodnej dediny no a policajti, ďalej je pohraničná zóna, bohužiaľ povolenie nemáme. Úplne nepochopiteľné, Rusi sa boja Gruzíncov !! že im asi vtrhnú na ich stranu Kaukazu. 20 km pohraničná zóna, načo??? Z Gruzínskej strany nič.
Pokec s domorodcom, história dediny bola tvrdá, Stalin ich všetkých 16 tisíc vyhnal na Sibír, vrátila sa len polovica. Kedysi na jedného obyvateľa pripadalo 130 ovcí, pásli ich aj na gruzínskej strane, prechádzali so stádami cez priesmyk vo výške 3800 m.
Potom cesta späť, hľadanie fleku, odbočenie len tak na lúku, kde sú zbytky pôvodnej cesty, tam dodávka, traja chlapi majú jedaciu pauzu, kývli na mňa a s takou prirodzenosťou naliali vodku, ponúkli kura, a odkuda, kudá, ale akokeby som sa s nimi poznal roky. Potom, že či som sám, že nie, manželka sedí v aute, tak že čo, nech príde a zase vodenka, grilované kura, pivo, ja som im dal naše, dlho sme kecali, potvrdili neuveriteľnú pohostinnosť domácich. Žili tu pokojne, kým nenastúpil socík a Stalin. Potrebujú len, aby sa do nich nikto nestaral, a mali od verchušky pokoj. Teraz je to tak pol na pol. S gruzíncami vychádzajú v pohode, to len politici riešia. Rusov moc nemusia, v dedine nežije ani jeden, len vo veľkých mestách. Sú moslimovia, ale takí asi trochu vlažnejší, vodenka a pivo sú súčasťou ich výkladu koránu :-). No ak je toto ten nebezpečný divoký Kaukaz, tak bodaj by všade bolo tak nebezpečne :-).
No a po vodke sa už ďalej nešlo, spali sme tam, kľudné tiché miesto. Už v noci pršalo, zdá sa, že počasie sa kazí.
Ďalej na Chegenské vodopády, nie zlé, ale bola nedeľa, tak dosť ľudí, všelijaké šiatre s ručne pletenými čapicami, svetríkmi, rôznymi púťovými blbosťami, ale rusi to aj sem-tam kupovali. No ale čo už, komercia, len trocha iná ako u nás, valcuje aj tu.
Potom ideme na ďalší highlight, na Elbrus. Napred hlavná cesta, prakticky po rovine, neuveriteľné sady jabĺk, ale občas aj iného, veľmi intenzívne, starostlivo obrobené. Ale ten ruský Kaukaz je taký nešikovný. Pozdĺž neho sa dá vlastne len po rovine, potom sú len dlhé odbočky do dolín, ale tie nie sú pospájané. Tak aj tam, 122 km k Elbrusu, späť po tej istej ceste. No čo už. Cesta na Elbrus začala veľmi skoro byť zaujímavá, krásne scenérie, neskôr prísny check point, kontrola všetkého, keď som sa spýtal, že ako by som mohol prejsť cez ich hranice, keby som nemal všetko v poriadku, nevedeli dať logickú odpoveď. Chceli všetko vidieť.
Cestou podivné mesto s panelákmi, Verchnij Baksan, no moc to k tým krásnym horám nepasovalo. Pár panelákov aj pred Elbrusom, všade tabule so zákazmi ako v Alpách, žiadne voľné táborenie, kladenie ohňa, vstup autom do lesa. No dobre. Potom ale šok, východisko na Lanovku na Elbrus, jeden z najväčších highlightov v Rusku, Terskol len také unimáče, bordel, smeti, všetko ošarpané.
Na jednej strane sa tvária ako stredisko niekde v Rakúsku, kde je ozaj všetko zakázané, ale poriadok, na druhej strane majú bordel. Dosť rozčarovanie. Dlhé hrdzavé ploty popri ceste, mimo sa ani odbočiť moc nedalo, potom pri takom nejakom stavebnom dvore sme to zapichli. Strážnik nás ale upozornil, že je tu všade zákaz táborenia, ja som mu na to, že netáborím, len parkujem. Táto možnosť ho trochu zmiatla, zjavne sa tu s nejakými obyťákmi neráta. V noci dážď, Elbrus sme samozrejme nevideli, ale aj okolité vrchy boli nádherné.
Ráno zamračené, ale ideme hore lanovkou do 3800 m, hore už okolo sneh, samozrejme v lanovke traja češi, ktorí idú až hore. Vravím, bez Čechov ani jeden kopec :-).
Hore už čerstvý sneh, 0 stupňov, ale teda tiež v dosť zúfalom stave. Ako také stavenisko, hrdzavé všeličo, pokrútené unimáče, bufet, čo v ňom tieklo na hlavu. V ňom pre zmenu partia slovákov, tí mali už výstup za sebou, zavalil ich sneh, víchrica, hmla, všetci to ani nedali. Asi pekný pocit, prekonať sa, ale to už by som nemusel. Týždeň v zime, hmle, snežení, všetko vlhké, zmrznuté a nakoniec nevidieť vôbec nič. Ale tú atmosféru pod kopcom mám rád, pokecať s týmito výnimočnými ľuďmi, nasať ich nadšenie, trochu pomudrovať, povzbudiť ich, že keď nič nevideli, nech idú ešte raz, má byť lepšia predpoveď :-) a tak. Ja som taký horolezec-teoretik.
Ale aj keď bolo počasie nič moc, stálo to zato. Nekonečné ľadovce, okolité vrchy.
V ten deň sme ešte stihli lanovku na Čeget, vyzeralo, žeby sa počasie mohlo aj umúdriť, a že uvidíme Elbrus, ale už na ceste začalo pršať, tak nič z toho. Už sme si asi krásne počasie vybrali na južnej strane. Mimochodom v údolnej stanici nás vítal plagát, že lanovka oslavuje 50 rokov. Aj tak vyzerala. Za 50 rokov žiadne investície do najznámejšieho ruského strediska. Nepochopiteľné.
Ale zase čosi sme videli, dali lagman na vrcholovej stanici, pokecali so sympatickou majiteľkou, tak aspoň voľačo.
Potom späť na hlavnú, tých 122 km, potom už hlavná cesta na Piatigorsk a Kislovodsk, jedno auto za druhým, Kaukaz ani nie je vidieť, všelijaké nákupné strediská, ruch, takto som si to nepredstavoval. Myslel som, že toto je zabudnutejšia časť, ale nie je. Je to hustejšie ako v centrálnom Rusku.
Za Kislovodskom už lepšie, aj kopčeky, odbočenie na akési Medové vodopády, šotolina asi 10 km, nekonečné lúky, pri vodopádoch krásne miesto, buhužiaľ pršalo celý večer a celú noc.
Ráno humus počasie pokračuje, rozhodnutie nejsť ani do Dombaja, čo už, ten koniec Kaukazu nám moc nevyšiel, ale zase začiatok to vynahradil. Ťaháme ďalej už von z Kaukazu, smer Elista. V jednej reštike pokec, info, že v Astrachane je 40 stupňov, no teda zo snehu na Elbruse zase toto. No čo, Rusko.
Spanie len tak, pár km od cesty, v takom páse lesa medzi poliami. Ale klídek, nikde nikoho.
Ráno prekvapko, okolo nás čata kombajnov na žatvu aj s celým doprovodom, zdá sa, že tuto na tých obrovských poliach sa chodí na týždňovky. Ďalej nekonečné polia, ale postupne viac a viac stepí. Potom Elista, hlavné mesto Kalmycka, jediného budhistického štátu v Európe. Je to vidieť, veľa ľudí má mongolské črty, ale ženám to na kráse neubralo, skôr naopak. Veľa ozaj krásnych.
Za Stalina nič moc, všetkých násilne presídlil na Sibír, vrátila sa ledva polovica. Okrem iného sa pod nimi prelomil ľad na Volge a desaťtisíce zahynuli. Ten Stalin toho teda má na rováši. Ale zaujímavé, aj týmto ľuďom socík neuveriteľne ublížil, ale napriek tomu samý Lenin-socha, Lenin-ulica, určite by sa našlo aj Stalinove námestie, dosť nepochopiteľné, alebo to neriešia.
Prehliadka najväčšieho budhistického chrámu, zvláštna podmanivá atmosféra, energia, ale vnútri fotiť zakázané.
Začínal tam pretek Velikaja step, ako náhrada za silkway, tak bol aj kukuč na pár poriadnych áut.
Sranda, že na centrálnom námestí si nás policajt pomýlil so štartujúcimi :-).
Za Elistou už nefalšovaná step, prázdne, minimálna premávka, na oblohe veľké dravce, kdekoľvek sa dalo odbočiť na spanie, ale chceli sme ďalej od cesty, nakoniec také kríky, tak 2 km od cesty, úplne prázdna step, ako inak :-), kľud, pohoda, vreskot cikád ako v Chorvátsku, spln mesiaca, ohník, vôňa vzduchu akú nepoznáme, aj step má svoje čaro.
Ráno ďalej na Astrachan, boli aj pieskové duny a soľné jazerá,
pred Astrachanom odbočenie, že ideme hľadať breh Kaspického mora, aj keď som okolo neho už prešiel stovky km, doteraz sa mi ho vidieť nepodarilo. Našiel som teda na mape dedinku na jeho brehu, aj garmin mi to potvrdil a neuveriteľne zlou cestou som sa predieral k dedinke. Keď mi garmin ukázal, že breh je 500 m, ale ja som na kilometre videl len zeleň, začal som mať zlé tušenie. Stopol som miestneho, že ako sa dostanem na breh, potvrdil, že nijako. Najbližší breh mora je v Dagestane alebo Kazachstane, pár sto km. Nepochopiteľné. Čo garmin ukazoval ako vodu, sú nekonečné bažiny, absolútne nepriechodné. Zakliate more.
Tak späť, zase si užiť húpania v aute, na hlavnú a pri jednom z mnohých ramien Volgy krásne miesto pri vode, aj trochu kúpanie, sledovanie rýb, ako sa vyhadzujú z vody, stačilo nastaviť pekáč a ryba je moja :-), pár lodičiek, pohoda, ohník, kľud.
Ráno smer Astrachan, cez také predmestia nič moc, malé drevené, ruské domčeky, niektoré maličké ako pre hobitov, stred mesta, Kremlin, bývalé pôvodné opevnené mesto s kostolmi, veľmi pekné, udržiavané.
Ešte plavba loďou-reštikou po Volge, potom cieľ pretekov Velikaja step, ale do cieľa sa príde až tak za tri hodiny, to sa nám nechcelo čakať, tak sme sa vymotali z Astrachanu, hľadanie fleku odbočka do dedinky, na druhú stranu Volgy niečim ako kompou, bola to staručká lodička a mala len taký čln na boku, ale vzali nás v pohode, zase na kompe otkuda, kuda a pokec s miestnymi.
Opäť nádherné miesto pri Volge, sami, okolo len stádo koní, zase vyhadzovanie rýb, ohník, absolútne ticho, večer ani svetielko, úplná divočina. Krása.
Noc absolútne tichá, ale ráno už neďaleko stan a nejaké autá. Začína víkend. Cesta nič moc, taká step a len občas sme videli Volgu. Nečakaný problém, nedala sa zohnať voda. V jednej reštike tiekla len tak, skôr kvapkala, majiteľka vysvetľovala, že to tu je v lete problém, nestačí a nikde na okolí nie je. No teda, pár metrov vedľa Volga, relatívne čistá voda, určite je aj podzemná a oni trpia nedostatkom. Sú veci medzi nebom a zemou :-). Niečo sme len tak naliali z cecule do nádrže, domáci sa podelili s poslednou, peniaze samozrejme nezobrali. Potom hľadanie fleku, k útesom, kde spúšťali rybára na lane, je tam hlboká voda, kde sú veľké ryby, tak kvôli nim aj horolezecký výkon :-). Poradili, kde sa dá dostať k vode, bola sobota, tak dosť ľudí, partia mladých púšťa hlasno ruský rep, to už ozaj nemusím, tak ďalej, tak len také miestečko, pekné, ale už nie divočina.
Ráno smer Volgograd, napred čmudiaca a smradľavá rafinérka, potom sa to ukľudnilo. nekonečné mesto, od tabule začiatok po koniec asi 70 km. No prebili sme sa k Mamajev Kurgan, neuveriteľná vec, ja som to už síce videl, ale len z inej, takej zadnej strany, teraz sa nám podarilo dostať k hlavnému vchodu, no berie to dych. Tá monumentálnosť, majestátnosť, ale pritom spravené s citom, fakt to človeka dostane. Tí Rusi majú k vojne úplne iný vzťah ako my. 20 miliónov obetí, to poznačilo každú rodinu, stretávali sme veľa ľudí s kvetmi, možno tam majú blízkych, alebo len tak, úcta. Silný dojem.
Z Volgogradu sme zvolili ešte smer Saratov, pozdĺž Volgy, ešte nájsť pekný flek. Napred odbočka do dediny, všelijaké úzke cestičky, neúspešný pokus, potom ale garmin ukázal možnosť, odbočka na trail, ktorý vedie až k rieke, riskli sme, asi 5 km krokom, ale vyplatilo sa, nádherné miesto, dve autá, krásna piesková plážička, kúpanie, nádhera. Pokec s miestnym, má tam známych na rybách, v stane na pláži s člnmi, že lovia nejakú veľkú rybu, znelo mi to ako sumec. Zatiaľ neúspešne, aj keď ju videli, nežerie, lebo znáša ikry. Zaujímavé, dovolenka na pustom brehu Volgy na lovenie ryby, možno týždeň, dva, možno aj bez výsledku, no čo, hobby sú rôzne. No a potom všetci odišli, úplne sami na brehu, nádherná scenéria, sen. Posledná noc na brehu rieky Volgy, ale stála zato.
No a ráno už smer centrálne Rusko, už to bude nudnejšie, hoci na ceste sa vždy nájde niečo zaujímavé. Cesty úzke, krivé, dosť premávka, odlomil sa kryt predného brzdového kotúča, vždy je niečo, aby sa človek nenudil :-). Musíme riešiť, treba dať dole predné koleso, najlepšie nájsť nejakú šinomontáž. Obchody plné, žiadne embargo na EU potraviny nevidno, v obchodoch je všetko, vrátane českých, nemeckých pív, talianskych vín, všelijakých nestle, redbullov, asi sa to nejako na trh dostane. No a neuveriteľne lacno. A ruské potraviny sú ozaj dobré, také prírodnejšie, bez umelín a všelijakých ečok.
Cesta už dosť na psychiku, takéto keď vidíte hodku, dve stále to isté, je to len pre otrlých cestovateľov :-)
Flek pri jazierku, pekný až nad očakávanie, v tých nekonečných poliach niečo také nájsť je problém.
No a ráno ďalej, obed v kafé, t.j. reštika, stravu ale majú fakt dobrú, žiadne umeliny, domácu, taký lagman alebo boršč úplne na obed stačí, no a s tou cenou sa trávi úplne dokonale :-), dve polievky, chlieb, kávy 4 eurá, no nekup to :-). Pokec s partiou ukrajinských šoférov, že vyžijú zo 100 eur, ak fajčí, tak 130, no skutočne iné dimenzie. Ale u nás dám za také jedlo 20 eur, tu 4, tak snáď im to nejako vyjde. Trochu sa až hanbím za to moje auto, pre nich je to iný svet.
Potom pre trochu zmeny do mesta Elets, nejaký monastyr, no a navigácia že doľava, hoci tam bol prikázaný smer, a aj keď nebol zákaz vjazdu, vpálil som do jednosmerky, úplne ale úplne naschvál dve policajné autá, hneď zobrali doklady, že mám ísť s nimi na stanicu cez celé mesto, potom ako so zločincom, čakať, vraj musia spísať protokol, potom k náčelníkovi, potom nejakú zloženku do banky, priniesť potvrdenie z banky, že to bude trvať pár hodín, no mali to nacvičené, že človek ich doslova prosil aby zobrali úplatok, aby mohol odísť. Potom už zmena, príjemný človek, poradil, dosiahol svoje. Nie som v tomto zásadový, beriem to ako súčasť cesty, u nás platím mýto, poplatky, tu občas všimné, je to tak. Ale už po tom zdržaní sme sa na monastyr vybodli, rýchle preč hľadať flek, už sa stmievalo.
Núdzovka v páse lesa medzi poliami, tých pásov tam majú doslova stovky km, či to niekto sadil, alebo to len tak nechali aby to bol ako vetrolam a útočisko pre vtáky, neviem. Ale kľud, dosť ďaleko od cesty.
A zase ďalší deň cesty, podobný ako predchádzajúci, flek v nádhernom lesíku, úplná divočina, vyplašili sme stádo ovadov, také rýchle a obrovské som ešte nevidel. Potom sa ale ukľudnili, celkom príjemný flek.
Posledná dedinka v Rusku zase pokuta, vraj som stál na chodníku, ktorý ale nebol nijako vyznačený, dal som mu posledné rublíky, čo už. Aj to je Rusko.
Bielorusko trochu iný svet, cítiť tam taký závan socíku, všade nápisy, aj v lesoch, neklásť oheň a pod., taký Lukašenkov stihomam. Dediny viac ako jednoduché, všetko na cestách staré MAZy, trochu sa zastavil čas.
Branie vody v autoumyvárke, pokec s takým offroaďákom, že tam majú bažiny, jazdia tam nejaké preteky, do lesa sa môže, ak nie je rampa, ale prísny zákaz zakladať oheň pod pokutou 500 usd.
Dosť veľa rámp na vstupoch do lesa, dosť čudné, lebo obrovské plochy a len pár dediniek, také je to tam zošnurované.
Kontrola policajtov, stále chceli nejaké papiere od nákladu, proste nevedeli pochopiť, že také veľké auto a len pre dvoch turistov a bez nákladu.
Flek neďaleko jazierka v lese, úplný kľud.
Ráno pokračovanie, už viac polí a menej lesov, potom také, že na Brest akože diaľnica, aj snímače a hneď ako som videl šipku, že miesto na platenie, išiel som a čo som úplne nečakal, mali tam elektronické mýto, ale že už som prešiel bránou a teda pokuta 260 EUR. Za jedno prejdenie bránou !!!!. Ale nakoniec som ju ukecal, že to nemali značené, nikde možnosť kúpiť krabičku, tak že ona mi nedá pokutu, ale ak ma chytí kontrola na ceste, tomu sa už nevyhnem.
Tak ďalej na hranice, majú v Breste 2 hraničné prechody, tak som išiel tým dialničným, že bude väčší. No ale ten bol len pre kamióny, tak som sa spýtal, či môžem tade, vojak na prvej lajne ma pustil, ale potom colník išiel za načalnikom, ten ešte za vyšším a že tadeto nemôžem, musím ísť cez mesto na osobný prechod. Oni ličnij transport nemôžu vybaviť, ale to už bola hodka za nami, presun na osobnú, tam kontrola dialničná, že som išiel cez mýtnu bránu bez krabičky. A to som si myslel, že s nimi vybabrem, že neodovzdám krabičku a zmiznem. Ale to auto tam stálo práve pre takéto prípady, našťastie sa dalo platiť kartou, tak som nemusel ísť von z hraničnej šóry. Ale neujde im ani myš.
Hranice zase klasika, že mám ísť cez nákladný prechod, ja že tam som bol a vyhodili ma, tak zase telefonovanie načalnikovi, ďalšiemu a každej ďalšej uniforme zase vysvetľovanie. Nakoniec po dlhých troch hodinách vybavené, na poľskú stranu, tu som myslel, že už super, že EU, ukážem pasy a idem. Ale tí colníci sú priblblí úplne všade. Že sa musím vrátiť späť na prechod pre kamióny. Ako? Veď už nemám vízum do Bieloruska ???? Nakoniec tak pol hodky nejaké debaty, potom trojnásobná kontrola auta, neúspešné hľadanie VIN na štvorkolke, že kde je? No neviem, hľadajte, ešte ho nikto v živote nechcel vidieť. No EU sa moc nevyznamenala.
Poľsko predsa len iný svet, iné domy, autá, cesty, no darmo, ten rozdiel je dosť výrazný. Keď sme doma, nevšímame si to, ale po 6 týždňoch v inom svete to udrie do očí.
Spanie pri jazierku, pekné miesto, v Poľsku také nájsť nie je jednoduché. Kľudný večer, len nad nami prelietavajú stíhačky, čudné, v agresívnom Rusku ani jedna a v mierumilovnom NATO hučia celý večer :-).
V Poľsku je elektronický systém platenia diaľnic, ale nikto o tom nevie, akokeby to bolo utajené :-). Na žiadnej pumpe nemajú krabičky, tvrdili, že to budem potrebovať až pri Katoviciach, ale obchvat Lublina už dialnica, mýtne brány a odbočenie z diaľnice, po skúsenostiach z Bieloruska som sa bál. V celom Lubline nikde žiadnu krabičku nemali, dokonca ani nevedeli, o čo ide.
Tak až v Rzesowe, tam sa konečne podarilo, no a potom už diaľnicou cez Čechy domov. Ešte noc v Odrách, u rodiny, no a v nedeľu na obed doma a slávnostné privítanie našimi ratolesťami.
Záverom čo dodať, tak rôznorodá cesta, toľko toho bolo, že to aj ťažko zhodnotiť. Povedal by som, že tam bolo všetko, moslimské Turecko, mýtické monastyry v Arménsku, potom divoké hory na Kaukaze, nádherné fleky pri riekach, jazerách, proste v prírode, slobodne bez zákazov, ruské stepi pri Eliste, mega pamätník Volgograd, nádherné miesta na Volge, trochu závan socíku v Bielorusku, z každého súdka. No ale všade, okrem pár uniforiem, priateľskí ľudia, ochotní pomôcť, niekedy až za rámec našich zvyklostí. No a neskutočná príroda, kde je ešte stále človek jej súčasťou, nie víťazom.
A na záver trochu štatistiky:
-najazdené: 11 861 km
-priemerná rýchlosť: 54,5 km/hod
-spálil som: 3 117 l nafty
-priemerná spotreba: 26,27
-doba jazdy: 217 hod a 34 min
-priemer na deň: 5 hod za volantom
-platili 3 pokuty, všetko v Rusku
-prešli 9 hraničných prechodov, spolu na nich stáli 16 hod 34 min
a ešte:
-zjedol som okrem iného: 11 borščov, 8 lagmanov, 6 šašlikov
-zožrali najväčšieho pstruha na svete
-stretli sme 861 túlavých psov
– videli sme 11 322 kráv, 6 895 oviec, 4 569 koní
-videli sme 26 orlov, 125 iných dravých vtákov
-videli sme jedného vlka
-spálil som na večerných ohníčkoch a pri grilovaní 12,8 m3 dreva
