Rusko III 2016
Napriek tomu, že sme už stáli zákazníci ruských colníc, len na tejto ceste je to už tretí vstup do Ruska, moc dobre nás tu neprivítali :-). Napred také šachovanie, či do prúdu s osobnými, odtiaľ ma vyhodili, potom dlhé čakanie na pasovom, znovu vypĺňanie všetkých tlačív na vremennyj vvoz, potom im to nejako nechcel zobrať počítač, že mám napísané na seba dve autá, tak znovu, MANa na manželku, tlačivá 2x, nemajú kopirák, ani sa to nedá odfotiť, potom z tých tlačív to ťuká do počítača. Colníci síce ochotní, aj chcú pomôcť, len tá byrokracia nepustí. A asi aj zlý systém. Keď som predsa s tými istými autami už bol v Rusku pred mesiacom, prečo všetky dáta nenájde v počítači a len to neobnoví? A tlačivo sa nedá vytlačiť z počítača? No ale čo, prežili sme, tak 2,5 hodky na ruskej strane, to je v norme.
Tak a zase v Rusku, trochu aj taká úľava, hoci sme strašne ďaleko, predsa len je to iný level ako Mongolsko, v prípade poruchy alebo problémov sa to už dá riešiť. A navyše, človek sa tu dohovorí.
Krajina tak striedavo, aj step, aj kopčeky, ale dosť suchá krajina. Myslel som, že tých lesov bude viac. Prechod cez rieku Selengu, najväčší prítok Bajkalu, už úctyhodná rieka.
Teplota stúpa, prvý krát 30st, tak že skúsime sa ísť okúpať a prenocovať na Gusinoe jazero. Pláž krásna, čistá voda, super kúpanie. Ale už zďaleka nie sami, dosť áut, stanov, ale samozrejme miesto sme si našli bez problémov. A ako skoro všade v Rusku, autom až na pláž, žiadne zákazy, možno stanovať, grilovať v tomto sú tí rusi takí slobodnejší ako my. No a konečne počuť lahodnú ruštinu a nie tie podivné hrdelné mongolské zvuky. Nechcem sa dotknúť mongolského jazyka, ale pre naše uši to neznie moc ľubozvučne :-) a naviac tomu vôbec nerozumieme. A napriek tomu, že je tu pomerne veľa ľudí, nenahrnú sa nám do auta :-).
A zase z otvorených dverí každého auta ruský pop, alebo ako by som to nazval. Dokonca večer sme sa posunuli, vedľa nás bolo pokope ako partia pár rodín, a aj keď neboli žiadne opilecké spevy, predsa len toľko ľudí s tou hudbou, no neboli zrovna najtichší. My si chodíme oddýchnuť do prírody a vychutnať si ticho, u nich oddychať znamená robiť hluk :-).
Cesta ráno taká striedavá, kombinácia lesa a stepí, v Ulan Ude, stredisku Burjatska, nákup v obrovskom hypermarkete. Ten výber potravín je tam fakt neskutočný. No a ryby, všetky možné typy, morské, riečne, údené, solené mrazené, a strašne veľa druhov, také u nás ani nie sú. No a ceny pre nás veľmi, veľmi príjemné.
Za Ulan-Ude už lesy, spočiatku všelijaké chaty a zony oddycha, potom už menej. Ale všade tabule, že zákaz vjazdu do lesa. Každá cestička. Dôvodom sú lesné požiare, chránia si to. Doplnenie vody v dedinke z kolonky našim vedierko-čerpadlovým know-how :-), ešte prehliadka ženského kláštora, aby bola aj kultúra.
No a konečne prvý pohľad na Bajkal, najväčšiu zásobáreň pitnej vody na svete. Nádhera. Ďalší z cieľov dosiahnutý. Zapichnutie pri prvej dedinke priamo na pláži. Už sme neboli sami, navyše bola sobota, tak tých ľudí viac. Aj stany, najčastejší spôsob víkendovania Rusov. Ale dalo sa.
Namočenie sa v Bajkale, dlhšie kúpanie len pre otužilcov, užívanie krásnych chvíľ v nádhernom prostredí, idylka, romantika, ohník, neuveriteľné výhľady na západ slnka.
Večer návšteva susedov, burjati, budhisti, sami vravia, že mongoli, čínania a burjati sú to isté, a v Rusku žijú všetci vedľa seba bez problémov. No neviem, zase keby človek povedal mongolovi, že je vlastne číňan, tak sa urazí. Ale niektoré gény majú asi spoločné. Pokecali sme, popili čosi, zlatí ľudia.
Idylické raňajky na Bajkale, vychutnávali sme si to. Potom cesta ďalej na rezerváciu Usť Barguzin, asi 200 km, cesty až na krátke úseky asfalt. Nádherná cesta, Bajkal ozaj úžasný, spústa miest na táborenie, dokonca duny, chceli sme to dotiahnuť čo najbližšie a ráno ísť na štvorkolke na poloostrov Sviatoj Nos.
V Turku nový, obrovský prístav, aj pár jácht. Ak sa dá zo severného mora cez Jenisej a Angaru doplaviť až sem, a potom trebárs Selengou až do Mongolska, to by mohla byť nádhera. No ale ozaj neviem, či sa to dá takto zrealizovať. Asi by musela byť spústa povolení, aj severné more nie je voľné, majú to ako hraničné pásmo. Ale pre lodičkárov to môže byť výzva.
Usť Barguzin taká diera, myslel som, že ako východisko do rezervácie to bude civilizovanejšie, že tam budú robiť aj nejaké výlety loďou, také sme ale nenašli. Ale flek asi 5 km od mestečka, nádherná pláž, pokec s miestnymi manželmi, že sa ťažko hľadá práca, jedine v lesoch, kedysi boli kolchozy, sovchozy, teraz nič. Nie raz som v Rusku počul takúto nostalgiu. Ale že vtedy nič nebolo, obchody prázdne, jazdili na moskvičoch, ak vôbec mali auto, nemohli cestovať, na to veľa ľudí zabudlo. Je ale pravda, že taký trochu divoký ruský kapitalizmus na takéto oblasti zabúda. Hoci nie som zástancom všelijakých dotácií, príspevkov, kompenzácií, regulácií, ale asi takéto bohom zabudnuté regióny nemôžu fungovať bez nich. Nie je tam práca, pôda neúrodná, všade ďaleko, tvrdý život, zlé cesty, tak kto môže sa sťahuje do miest. A výsledok je taký, že v niektorých dedinkách je polovica domov rozpadnutých, bez života, ostanú len tí, ktorí sa v mestách nedokážu uplatniť.
No a keď odišli, ostali sme sami, nádherné ticho, len žblnkanie vĺn, no proste len Bajkal a my. A večer taký opar, alebo hmla, zrejme od tej masy studenej vody.
Ráno do národného parku, ale závora a že potrebujeme povolenie, tak späť do mestečka. Tam normálny úrad, správa NP, povolenie dali, ale s obmedzeniami. Do parku môžeme s MANom, ale čo bolo čudné, zakázali nám dať dolu štvorkolku. Keď som dôvodil, že predsa quad spraví menej hluku a smradu ako MAN, nepochodil som. Nie a hotovo, platí tam proste zákaz štvorkoliek. Neskôr som sčasti pochopil, ak by povolili, rusi by asi jazdili po dunách, oni majú vo zvyku predpisy dodržiavať len tak akože, tak trochu :-). Ale zaujímavé, s MANom som mohol aj na duny. Spať som mohol kdekoľvek, len oheň mi zakázali. No dosť prísne. No tak späť k závore, tam ešte trochu nad povolením mudrovali, nepáčilo sa im, že mi povolili spať kdekoľvek, overovali na správe, nakoniec že dobre.
No a poloostrov úplne super, kombinácia pieskových dún, ihličnatého lesa a Bajkalu, ozaj paráda. Cesta po kose, napravo jazero, naľavo Bajkal, v diaľke poloostrov skoro 2000 m vysoký.
Nádherné miesto na dune na brehu, krásna pláž, úplne sami. Dosť všelijakých múch, ovadov, sršňov, komárov a to všetko v rôznych veľkostných prevedeniach, boj s pomocou všetkých dostupných repelentov, sprejov, ventilátorov, elektrickej mriežky, ale nakoniec naše víťazstvo, dalo sa sedieť aj vonku. No a samozrejme k Bajkalu patrí údený omul, ale zase už som jedol aj lepšie ryby.
Večer víchor, búrka, lejak, tu to vie byť dosť kruté, často sa mení počasie, človek aj cíti, že keď sa priblíži k jazeru, tak je o pár stupňov chladnejšie. Tá masa 12st vody to ochladzuje a potom z toho vznikajú všelijaké divoké vzdušné prúdy, búrky, dažde.
Ráno modrá obloha, príjemne, ešte sme išli na koniec cesty a tam taký stanový tábor, prístav a aj pár ľudí, ale úplná nádhera. Koniec dostupného sveta.
Potom bohužiaľ späť po tej istej ceste, Bajkal sa nedá celý obísť, my sme boli asi v polovici, ďalej na sever ide cesta mimo jazera popri rieke Barguzin a končí kdesi v tajge.
Chceli sme sa utáboriť skôr, nájsť pekné miesto a užiť si Bajkalu, bolo príjemné počasie. Za Turku krásne pláže, ale aj dosť ľudí, partie mladých, no a samozrejme hlučných :-). Ale potom nádherné miesto na útese, kde sa dalo zísť aj k vode, bolo aj také opatrné kúpanie, krásna lúčka, grilovanie ryby, čo nám na Obe podaroval náš kamarát a doviezla sa sem cez celé mongolsko v mrazáku.
No a večer zase búrka, našťastie oproti nad Olchonom, nás to obišlo, toľko bleskov človek vidí málokedy. Impozantné divadlo, tá príroda si stále robí čo chce. Počasie tu ozaj vystrája, Bajkal sa často hnevá.
Ráno už cesta na Irkutsk a Olchon, od Turuntaevo sme išli inou cestou,poradili miestni, nemusíme robiť okľuku cez Ulan Ude. A videli sme zase kúsok ruska mimo hlavných trás, dedinky, pastviny, lesy. No a potom trajekt cez Selengu, pred nami asi 10 kamazov s drevom a trajekt mohol zobrať len jeden a k tomu dva-tri osobáčiky. Išiel som dopredu, že či mám čakať, alebo ma zoberie s jedným kamazom, tak že dobre, ale bolo to tak na hrane. Pri pristávaní mal hlboký ponor, tak sa nedostal až na breh, bola tam medzera medzi mostíkom a brehom. Nemal som navyše zapnutý predný náhon, načo na trajekt :-), tak zadné koleso vhuplo do jamy, zahrabalo, k tomu výjazd strmo hore a odtrhol som značku na nosiči quada vo výške 1,2 m. Sila. Ale značku som zobral, pripevnil a ideme ďalej, takéto maličkosti nás nemôžu rozhádzať :-). Do Irkutska ešte cca 800 km a do Moskvy cca 6000km, to sú vzdialenosti ako z inej dimenzie :-).
Toto je trajekt, resp. je to len taká lodička s člnom, tzv barža. Sem sa zmestil jeden Kamaz s vlečkou a môj MAN.
No a smer Irkutsk po brehu Bajkalu bolo sklamanie. Po celej tejto časti Bajkalu, cca 600 km išla transibírska magistrála po pobreží, a tak tie nádherné zákutia, možnosti táborenia, pláže, proste všetko zlikvidovala železnica. Veľa dediniek bolo úplne odrezaných od Bajkalu, možno nejak peši, trať prechádzala často stredom mestečiek a dedín. No a je to trasa, kde každých pár minút prejde kilometrový vlak, ohromná frekvencia. Je mi jasné, že v tých časoch, keď sa stavala, sa na nejaké fleky pre turistiku nebral ohľad, ale je to ozaj škoda. Tá trať úplne znehodnotila nádheru Bajkalu. Ale preložiť sa to asi nedá :-). Vlastne ten Bajkal je síce obrovský, ale pre turistov je len cca 200 km na východe, no a potom Listvjanka, čo je už ozaj komercia a ostrov Olchon. Ďalej na sever sú traily len pre dobrodruhov, zobrať batoh a ísť medzi komáre, medvede, bažiny len peši, ak sa to vôbec dá.
A naviac, keď sme hľadali miesto na spanie tak vľavo bol zapovednik, všade zákazy vjazdu do lesa, no a vpravo transibírska magistrála. Blbé. Často to tak vychádza, cez deň spústa nádherných miest, no a keď sa reálne hľadá, príde nejaká takáto somarina. Tak až po zapovedniku len taká odbočka do lesa, kúsok od cesty, ďalej sa nedalo a taká trochu núdzovka. Ale v lese, len cestu bolo dosť počuť.
Ráno pokračovanie na Irkutsk, cesta síce pri jazere, ale stromy a železnica, krásnych výhľadov málo. Veľká škoda. Všetci tu pestujú jahody a predávajú. Tu to je vždy tak, také že všetci rovnako. Niekde zemiaky, niekde jahody, med, potom zase melóny, jablká, hríby, čučoriedky, niekde trebárs nafukovacie bazény, sádroví trpaslíci, proste všetci predávajú to isté. Podľa mňa, ak by niekto zobral trebárs med a išiel ho predávať medzi jahodárov, má väčšiu šancu ho predať. Ale možno sa mýlim, nemám s tým skúsenosti, ešte som pri ceste nepredával :-)
Potom v Sľudianke odklon od jazera, vyšplhanie sa hore do kopcov. A železnica sa tam nejakým zázrakom dostala tiež. Klobúk dole pre staviteľov, v tých časoch a s vtedajšou technikou to takto postaviť. Stále hore-dole v krásnych lesoch, pekná krajina. Potom Irkutsk, nákup, pokec s expedičákom, ako inak Nemcom. Ide do Mongolska, tak som aj čosi poradil.
Vymotanie sa z Irkutska, také komplikované mesto, prechod cez Angaru, tiež poriadna rieka, jediná, čo vyteká z Bajkalu. Tu je ozaj všetko obrovské. Potom cesta peknou krajinou, lúky, pastviny, už ale aj dosť oplotených, tu sa už môže pásť dobytok len na svojom, nie ako v mongolsku hocikde.
Tuto zase oblasť lesných jahôd, všetci to zbierajú a predávajú, celkom makačka, nazbierať toľko tých mrňavých plodov, hodiny byť zohnutý a navyše to aj predať. Zjavne tu ľudia potrebujú každý rubeľ, moc príležitostí si zarobiť tu asi nie je. Aj sme kúpili, boli výborné, ale nemali sme s tým trpezlivosť, také drobučké.
Pred Olchonom ešte oprava cesty, tak sa išlo po stepi ala mongolsko. Potom už trajekt, tri hodky čakania, aj keď tam bola šóra, premával len každú hodinu a hocikto sa predbiehal. Nakoniec Olchon, registrácia a zaplatenie nejakého poplatku a už skoro za tmy, len tak na prvú odbočku a spať.
Úloha dňa bolo nájsť krásne miesto, tých sa objavovalo dosť, nakoniec asi 15 km pred Chužirom, posledným takých mestečkom. Krásna pláž, taká piesočná kosa, nádherné miesto. V diaľke aj pár áut, rybárov, ale aj kravy. Proste pohoda.
Dali sme dolu quada, že si spravíme menší výlet do Chužiru a preskúmame okolie. Chužir akože stredisko, ale prašné ulice, rôzne pozliepance, ale aj pekné drevené chatky, také všeličo, proste iné ako niekde v Rakúsku :-), ale zase malo to atmošku. Spústa reštík, suvenírov, požičovní štvorkoliek, exkurzií. Kto nemal auto 4×4 tak nemal inú možnosť, ako kúpiť exkurziu na buchanke, robili to ako celodenný výlet aj s piknikom niekde v prírode, potom na koniec Olchona a takým okruhom späť. Také sme chceli spraviť zajtra aj my, ale samozrejme vo vlastnej réžii na quade.
Obed v reštike, ako inak grilovaný omul, dobrý, ale ešte lepšia bola cena, za dvoch omulov, pivo, minerálku cca 8 eur. V Alpách by som toľko platil bez tých omulov :-). Dobrá krajina. Za mestečkom mýtické šamanské miesto pri nádherných skalách, je to jedno z ôsmych najvýznamnejších posvätných miest v Ázii. A za a aj pred mestečkom pláže ako v Karibiku, len tá voda nie je tak teplá :-). Ale videli sme pár ľudí, ako sa kúpali, chvíľu tam človek vydrží.
Cesta späť mimo hlavnej, krásne lúky, lesy, výhľady, za celú cestu nikto, potom už len k búdke a romantický večer s ohníčkom a grilovaným steakom, s nádherným tichom a výhľadom na útesy a žblnkajúce jazero. Žeby raj?
V noci dážď, ale ráno teplo, aj keď pod mrakom. Škoda, ale mohlo byť aj horšie. To sme ešte netušili, že bude :-). Zbalenie našich päť slivák do quada a štartujeme na koniec ostrova. Asi 10 km za Chužirom závora a že zase registrácia a poplatok, vravím, že už som platil na začiatku Olchona, ale že toto je ešte rezervácia v rezervácii, čo už je úplný zapovednik na druhú :-), ale nič, bolo to v prepočte pár eur. Potom sa cesta prudko zhoršila, doteraz aspoň nejaké koľaje, tuto už len výmolová lesná cesta, potom piesok, také duny a potom tak striedavo. Ale pre quada žiadny problém. Stretli sme aj pár buchaniek s turistami, bol víkend, tak ich bolo asi viac. Ale žiadna tlačenica, pohoda, žiadne obmedzenia, všade sa dalo ísť. A nádhera, pláže, duny v kombinácii s ihličnatými lesmi, útesy, skaly, na konci šamanské ovo a posledný útes na konci strmo do jazera.
Tam ale už viac turistov a zraz buchaniek, príprava obeda z prinesených surovín, také pikniky aj s ohníčkami. V Mongolsku je už buchanka pomaly vytláčaná všelijakými japoncami, tu ešte nie, vyzerá to, že je tu večná. Už ju vyrábajú vyše 50 rokov a nejako s tým nechcú prestať. Vývoj a modernizácia tu v rusku majú svoje špecifiká :-). Načo vymýšľať všelijaké novoty, keď to jazdí :-) a navyše je to také lacné, že sa to stále kupuje.
Postupne sa ale zaťahovalo stále viac, začalo pršať, čoraz hustejšie a celú cestu sme si užili v hustom lejaku, blate, samozrejme nepremoky ostali v aute, veď načo ich brať tam, kde ich budeme potrebovať, treba ich voziť v aute, kde je sucho a teplo :-). Išli sme navyše inou, dlhšou cestou, že aby sme viac videli, to už som postupne ľutoval, čím som bol mokrejší, tým viac :-). Postupne začínala byť cesta rozmočená, blatová, šmykľavá, niektoré autá to vzdali a čakali. Vyjazdené koľaje boli na quada široké, tak všelijako sa krútiť, blatovú cestu s náklonmi som radšej prešiel prudkým zjazdom priamo cez lúku. Jedna Niva, hoci má 4×4 sa v tom blate len krútila dokola, na letných gumách to nešlo. Ale prežili sme, v aute konečne zohriať, boli sme ale úplne komplet premočení.
Večer už zase pekne, posedenie vonku a idylka. Rýchlo sa to tu mení, škoda toho dažďa, mohli sme to cestou späť viac preňúrať. Ale to najkrajšie sme videli.
Ráno trajekt, hodka čakania, potom tá istá cesta do Irkutska, inak sa nedá. Pred Irkutskom bolo skoro hľadať miesto na spanie, tak že hneď za ním, myslel som, že tajga, lesy, divočina, a nebude problém, ale po Angarsk diaľnica, žiadna šanca, potom polia, dedinky, nejaké čmudiace továrne, skoro žiadne lesy, takto som si tajgu nepredstavoval. Až keď sa stmievalo, taká núdzovka pri vedľajšej ceste do dedinky. No dúfam, že sa to spraví a zažijeme aj ozajstnú tajgu. Do Moskvy máme ešte stále vyše 5000 km, čo dodať, nie je to málo.
No a ráno zahájenie skutočnej dlhej sibírskej cesty, postupne ubúdalo polí a dediniek a pribúdalo lesov, už to tak začalo vyzerať ako tajga, ale občas aj nejaké pole a dedina. A zase zber lesných jahôd a ich predaj. V dedinách veľa domov opustených, polo a úplne rozpadnutých, v mestách často ruiny fabrík, zo striech rástli stromčeky, burina, sklá vybité, paneláky do ktorých nikto za 60 rokov neinvestoval ani rubeľ, prašné vedľajšie cesty, no čo dodať. Ale aby som len nekritizoval, bolo aj veľa pekných, upravených, drevených domčekov a v mestečkách aj nové domy. Život v tých dedinkách a mestečkách je ozaj tvrdý, v dedinách bez tečúcej vody, je tam len kolonka, bez kanalizácie, suché záchody, prašné cesty. Zdanlivo to vyzerá ako romantika, ale ona prejde, keď v zime pri -30st človek ťahá káričku s vodou, aby sa mohol osprchovať. A pri každom meste dačovo, čo je sídlisko nahustených chát s minimálnym pozemkom. Ale zase na druhej strane majú títo ľudia okolo krásnu prírodu, môžu ísť kde chcú, nie sú zákazy, kto má udicu ide loviť ryby, má loďku, môže s ňou voľne jazdiť po riekach a jazerách, zase takéto u nás v Európe nejde. No je to úplne iný svet, takto na cestovanie super, ale žiť by som tu nechcel. Veľmi veľké rozdiely medzi väčšími mestami a vidiekom.
A nie je tu problém nájsť takýto flek v prírode, v lese, kde sa dostanete bez akýchkoľvek zákazov, ticho, krása, ohník, romantika.
Ráno stále na západ, už taká ozaj tajga s nekonečnými lesmi a bažinami, aj kopčeky, nie je to len rovina, väčšinou pekná cesta, ale myslel som, že tu bude slabšia premávka. Hlavne kamiónov jazdilo dosť.
Jazdiť na ruských cestách je trochu iný štýl, dodržiavanie predpisov tu nie je v móde, obmedzenie rýchlostí si nikto nevšíma, väčšinou sú len dva prúdy a teda sa musí predbiehať, častokrát veľmi riskantne. Sú tu veľké rozdiely v rýchlostiach áut, ide starý naložený Kamaz 50tkou, za ním sa nervózne tlačí nadupaný Lexus. Našťastie všade majú široké krajnice, síce nie asfaltové, ale v núdzi to stačí a rusi to aj využívajú, kľudne predbiehajú auto, keď druhé ide oproti. A vyhnú sa. Ale havárií sme videli dosť.
Ale jedno sa musí uznať, všade dodržiavajú absolútnu prednosť chodcov na prechode, dokonca aj na voľnej ceste napríklad na zastávkach, ak je prechod, zastaví aj zo 100km rýchlosti. No a keď vidia deti, sú ešte opatrnejší. Pri každej škole veľký nápis, značka 40tka a aj ju ako jednu z mála dodržiavajú, skoro vždy také tie retardéry. Autobus s deťmi je označený, veľakrát sme videli pár autobusov s deťmi a pred nimi policajti s blikajúcim majákom. Deti sú tu absolútne chránený a posvätný druh.
V meste Kansk zácpa, opravovali nadjazd, tak sme čakali dve hodiny. Opravy ciest sú tu bežné, často sa ide v jednom prúde, ale väčšinou to stačí. Takéto čakanie bolo tuším prvý krát. Pri opravách ciest ale všetko stroje z dovozu, zaujímavé, samý komatsu, caterpilar, liebherr, ruské nič, jedine nákladné kamazy, ale aj tam sa presadzujú MANy, Volvá, Scanie, Mercedesy. Keď sa tu pozrie človek okolo seba, takmer všetko okrem potravín je dovoz, od mobilov, počítačov, áut, motoriek až po bežné spotrebné výrobky. Prečo nefunguje domáca výroba? Izolácia? Clá? Ochrana domácich zastaraných fabrík? Pohodlnosť, že sa všetko dá kúpiť za ropu? Pokazilo ich sto rokov socíku? Pritom tá krajina má všetky predpoklady vyrábať všetko od výmyslu sveta, má hádam všetky suroviny, ropu, zemný plyn, má dosť vzdelaných ľudí, dobré technické školy, vedu, výskum. Vie postaviť obrovské priehrady, lieta do vesmíru, má špičkovo vybavenú armádu, ale bežná komerčná výroba za západom zaostáva, alebo jednoducho nie je. A je úplne zjavné, že ekonomika založená na vývoze surovín a dovoze západných výrobkov, nemôže fungovať donekonečna. Ale to som odbočil.
Potom ešte offroadový obchvat mesta, pre kamióny ozaj zábava, ani pre nás to nebolo to pravé, už tých natriasaní sme si užili dosť.
No a za mestom dedinka, rieka Kan, intuícia a za dedinou krásny flek na brehu rieky.
Ráno čo iné ako tajga, v priekopách vedľa cesty veľa boľševníka, niekde sa to rozširovalo aj na lúky, zjavne sa mu tu darí. Na kraji Krasnojarsku nákup, pokec s dvomi moldavčanmi, už žijú v Rusku, vyzerajú spokojní a už by sa nevrátili. Tiež si myslím, že rusko je lepšia varianta.
Nikde v obchodoch nie sú dostať noviny, klasické stánky ako u nás prakticky neexistujú. Kúpiť sa dajú len nejaké týždenníky, kde nie sú správy, ale 95% obsahu sú klebety o ich hviezdičkách, spevákoch, športovcoch, kto, kde s kým a kedy a tak. Tých zvyšných 5% sú také nič nehovoriace a nič nekritizujúce komentáre, no a nejaká reklama. Neviem, či to tam ľudí zaujíma, ale mal som pocit, že tam kupujem tie týždenníky len ja :-).
Prechod cez ďalší sibírsky veľtok, Jenisej, keby sme hodili fľašu so správou na Bajkale, tak by sme ju tu našli :-).
Večer zase spanie pri riečke, dosť ďaleko od cesty, úplné ticho, naše know-how hľadania flekov vychádza:-).
Ráno sme sledovali pred neďalekým pontónovým mostom so značkou max do 10t Kamaz plne naložený drevom, mohol mať možno 20t. Zvedavosť nedala, čo ten šofér spraví, no čo, samozrejme sa pustil naň, je jasné, že to mal vyskúšané. Zboku to vyzeralo, že ho potopil pod vodu. Asi tade nešiel prvý krát. Tí rusi sa nekašlú.
Ďalší deň cesty, spanie pri jazere, ale už viac ľudí, bolo to také kúpacie jazierko, ale na náš vkus tá voda moc blatová. Ale večer všetci odišli, bol kľud.
Ďalší deň Novosibirsk, za ním prechod cez ďalší veľtok, Ob, ten už poznáme. Krásne brehy.
Za Novosibirskom zmena, veľa bažín, jazierok, veľmi málo dediniek, ale autá jazdili tak ako predtým. Nechápem, kam a odkiaľ idú, keď tu žije tak málo ľudí. Málo odbočiek pre hľadanie fleku, nakoniec tak 10 km od hlavnej cesty medzi bažinami a klasická zostava lietajúcej hávede. Ale spreje a ohník to vyriešil, ale keď som bol v lese na drevo, to som ešte hádam nezažil. Oči, uši, všade, akokeby nevedeli, že som bol postriekaný deetom od hora až dole :-). Zmrdi. Ale už ozaj tajga medzi bažinami, úplne sami.
Ráno branie vody v dedine v kolonke, pri domoch studne nemajú, prečo, neviem. Z vedľajšieho domu starší pán, tak reč, vnučku na rukách, jeho manželka nám dala uhorky a ešte čosi zelené, zlatí ľudia. Jeho rodičia Ukrajinci, potom žil v Kazachstane. Jedného syna má v Nemecku, dcéra lekárka v Omsku, na dedine neostali, takých je veľa. Deťom vzdelanie a tie šup do veľkého mesta.
No a zase celý deň tajga, močiare, ale stále bolo na čo pozerať, občas les, kopček, dedinka, no ale tie vzdialenosti nekonečné. Ak to nemá byť štvanica, tak spravíme denne tak 400-500 km, o nejakej 16tej už hľadáme miesto, potom taký veget, ohníček, pár pohárikov vína, dobrá večera, pohodička, tak sa to dá.
Nákup v Omsku, boli sme tam o 10.30 a mysleli sme, že je zavreté, žiadne auto na parkovisku, asi tým, že bola nedeľa a rusi tak skoro nevstávajú, alebo sú všetci na rybalke alebo na dači :-). Potom nákupný sen, teda žrádlový, človek nevedel, čo skôr kúpiť. Toľko druhov všetkého, kebaby, kurací, lososový, bravčový, ryby údené, solené, grilované, riečne, morské, na ľade raky, ryby, čo ani nepoznáme, kraby, ikry, všelijaké pečivá, slané, sladké, plnené mäsom, hríbami, zemiakmi, syrom, no tá fantázia neuveriteľná, spústy šalátov od výmyslu sveta, čokoľvek kúpime tak chutí super, také prirodzenejšie, asi menej ečok. A to je Sibír, kde ľudí posielali do vyhnanstva, ja by som tam išiel na tých pár rokov aj dobrovoľne :-).
Odbočka k obrovskému jazeru, hľadanie fleku, na rozbitej ceste taký buchot spredu, vypadnuté puzdro zo stabilizátora, nebola to nejaká vážna vec, len to na rozbitých cestách buchotalo.
Flek pri tom jazere, zastavil sa jeden rus, že pokec, ponúkol údenú rybu, pivo, žije v najbližšej dedine, deti vyštudovali v Omsku a aj tam ostali, neznáša Putina, dosť kritika. Dúfam, že toto nebude čítať Putin, aby som mu nespravil průser :-). Zabŕdol aj do politiky, hovorí, že tu politici hovoria, že my z NATO sme agresori, ale že ja nevyzerám ako agresor, ja mu na to, nám to tiež hovoria, že vy ste agresori, a ani ty tak nevyzeráš, bol to príjemný človek s bruškom, popíjajúci pivo v družnej debate, tak sme sa nasmiali a dali ďalší pohár piva :-). Ozaj paradox, s ľuďmi tuto absolútne žiadne problémy, ak môžu, pomôžu, ochotní, milí, hneď sa dajú do reči, napriek napätiu v politike, tu to necítiť, oproti minulým rokom žiadna zmena.
Ale jeho rodičia Estónci, tak sme to rozoberali, že pomaly každý, koho stretneme, je pôvodom z okolitých krajín, Kazachstanu, Moldavska, tento z Estónska, Uzbekistanu, Ukrajiny, Abcházska, len tých Rusov je nejako pomenej :-). Skutočne, ten bývalý sovietsky zväz to poriadne premiešal. A navyše keď si človek uvedomí, že v Burjatsku žijú potomkovia Mongolov, v Kalmycku a na celom juhozápade tiež, na severe Nenci, Jakuti, severozápad pomiešali Vikingovia, Švédi, Fíni, na Kryme a v Tatarstane Tatári, na Kaukaze Dagestanci, Čečenci a ďalšie kmene, a hoci väčšina má ruské občianstvo a aj sa cítia ako rusi, hovoriť o čistom slovanstve v Rusku je úplná naivita. Možno tak polovica má slovanské gény, ale nepočítal som to, len taký dojem :-). Hádam jedna z najviac etnicky zmiešaných krajín. Ale pri nespočetných rozhovoroch s ľuďmi v Rusku som sa nestretol s nejakou nevraživosťou medzi národnosťami, všetci jednoznačne potvrdili, že nie sú v spolužití žiadne problémy, všetci sú tu doma. Nakoniec aj dvojjazyčné nápisy, oznamy, informačné tabule trebárs v Tatarstane, v Altai a inde dokazujú rešpekt k menšinám. Problém Kaukazu asi viac súvisí s agresívnym náboženstvom, tam zase zasiahla tvrdá ruka, a asi to inak nejde. Zdá sa ale, že inde to netreba.
Ráno že idem skúsiť nejaký servis, či vedia spraviť to puzdro, predsa len ešte sú domov tisíce km. Tak Išim, tam som hľadal servis, trochu blúdil a hneď zastavila Toyota, že čo hľadám, či nepotrebujem pomoc, tak že hej, ochotne išiel predo mnou, zaviedol pred servis, tam hneď riešili, pod auto, že to vedia spraviť, ale len tak improvizovane, náhradný diel na MANa nemajú. Ale rusi sú majstri improvizácie, aj sa to potvrdilo, za hodku nalisovali nejaké puzdro a teraz šok, za tú hodinu práce účet asi 6 eur. Tuším budem chodiť na servis do Ruska :-). Už sa teším, ako to budem rozprávať majiteľovi môjho domovského servisu, dúfam, že si z toho zoberie príklad :-).
Medzitým sme sa išli najesť, taká obyčajná reštika, kde chodili jesť väčšinou šoféri a okolití robotníci. Dobré jedlo, človek si objedná tak ako všade pri pulte, zaplatí a potom to donesú. Ale tu väčšine to pripisovali na nejakú listinu, asi to potom naraz vyrovnajú. A šok, oni tu nemajú gastráče !! podľa vyjadrenia našich politikov sú u nás ľudia takí blbí, že bez gastráčov by jedli len suché rožky. A tuto v Rusku, kde určite reálny príjem ľudí je nižší ako u nás, chodia do reštaurácie. A dokonca im nepadne bez gastráčov ekonomika, ako by to hrozilo u nás :-).
Oprava hotovo, ďalej na Perm, dobrá cesta, potom Ťumen, a tam niečo ako iný svet. Neuveriteľná výstavba krásnych sídlisk, domov, nákupných centier, obrovské servisy všetkých západných automobiliek, vozový park, že taký u nás nie je.
Ono nie je divu, je to stredisko ťažby ropy a plynu na Sibíri, ľudia tu veľa zarábajú, môžu si dovoliť krásne byty, autá, nákupy. Takéto mestá sú ale ako nasávače, kto len trochu môže, sa snaží dostať do nich. No a dedinky a malé vidiecke mestečká chátrajú a pribúdajú opustené drevené domčeky. Neuveriteľné rozdiely, tu skoro luxus a tam iný, tvrdý svet. Asi tomu nechávajú voľný priebeh.
Za mestom nocľah, samozrejme v lese, boj s háveďou, ale nakoniec úspešný. Zistili sme, že človek sa nesmie z nich pokakať. Prídeme autom na lúku, všetko vyplašíme, začne to lietať do predného okna a okolo, tak ešte v kabíne sa nastriekame sprejmi s deetom, to sa zatajíme ako cieľ, a keď vyjdeme von, tak to nezačne všetko štípať, druhá vlna sú zabijacke spreje, nastriekame okolo dverí a na auto a potom sa to postupne ukľudní. No a čmudiaci ohník naše víťazstvo dokoná :-). A keď predsa len niečo ešte priletí, zlikvidujeme to našou elektrickou mriežkou, čo vyzerá ako menšia tenisová raketa a taký komárik na tom len tak smiešne pukne :-). Keď už dohorieva ohník, tak tých puknutí je viac a pekne to iskrí :-).
Ďalší deň cez Jekaterinburg, za ním už Ural, pekné lesy, kopčeky, stále dosť hustá premávka, no samozrejme nie ako u nás, ale na to, ako riedko sú dediny, je to dosť. A kamióny, čo furt niečo prevážajú hore-dole.
Ďalšia noc v tajge, krásna, rozkvitnutá lúčka, lesík a háveď, zase víťazstvo. Ale všade na týchto miestach úplne sami. No priestoru majú na rozdávanie.
No nie je to krása?
Ráno na Perm, ale tu Ural len taký nijaký, mierne kopčeky, lesy, predstavoval som si to divokejšie. A Perm priemyselné mesto, smog, fabriky, rafinéria, diaľnica.
Flek klasika, krásny, v lese, hoci sme nevideli nikde hranicu Európy a Ázie, podľa toho, čo nás učili v škole by mala byť na Urale :-). A keďže sme za ním, už je to isté, sme skoro doma:-), v Európe, tak padla aj fľaška prosseca.
A ráno zase ďalej, nekonečné lesíky, polia, už viac dediniek, ale zaujímavé, nie sú pri ceste reštiky. Tak len taká zastávka na parkovisku, videli sme dym, tak sme dúfali, že sa najeme. Len tak na parkovisku robil chlapík šašliky, na dreve, že 5 min. počkať, bol super, čerstvý, šťavnatý, v reštike taký neurobia. Samozrejme pokec, otkuda-kuda a tak, chlapík je z Uzbekistanu – zase nie Rus – chodí tam každý rok za rodinou, tak sme pokecali aj o jeho domovine, ocenil, že som tam už bol, samozrejme som pochválil.
Už sa blížime k civilizovanejším oblastiam, už aj štvorprúdovka, niekde hotová, niekde stavajú. Potom podľa garminu k rieke Kama, prítok Volgy, po krkolomnom zjazde na brehu rieky, zase zmena, už nie lesy. Len taká pre nás bezvýznamná riečka, ale väčšia ako Dunaj. Idylka-romantika, sledovanie lodičiek, bola aj veľká výletná. Tieto večery a to, že sa neponáhľame a včas to zapichneme nás držia stále v hre, napriek neuveriteľným vzdialenostiam. Ak by sme ťahali každý deń do 18-19tej, bolo by to fakt únavné. Je to síce nekonečné, ale takto sa človek vždy teší na príjemný večer a užíva si ho. Tých miest na krásne kempovanie je tu habadej, žiadne zákazy ako u nás, stále nás to baví.
No a zajtra už bude kultúrna úderka, Kazaň s jeho kremlinom ako pamiatkou UNESCO. Trochu problém s parkovaním, nakoniec vedľa expedičáka zo Španielska, tuším prvý nie nemecký. Je to hlavné mesto Tatarstanu, tak všade dvojjazyčne.
Kremlin nádherný, bolo to vlastne pôvodné opevnené mestečko s viacerými kostolíkmi a vedľa hneď obrovská mešita. Krásne, upravené, taká pohodička. Aj okolie a vlastne celé mesto veľmi pekné, čisté, veľa zelene, k tomu rameno Volgy, pláže. Pekné ženy, veľa tak zlato šmrncnutých mongolskými, kazaškými, tureckými a ja neviem akými ešte črtami, to im ešte k tej povestnej ruskej kráse pridalo. Tu by som si možno zvykol :-).
Zaujímavý pohľad, pravoslávny kostol a vedľa mešita. Len taká pikoška, do kostola mohol ísť každý, do mešity len pravoverní, my ostatní len na balkón …
Za Kazaňou krásne lesy, také oddychovky, breh Volgy a jej ramien, všade nádherné miesta, ale predsa len, pre nás trochu rušné. Až za Volgou sme odbočili na rameno, ktoré vyzeralo ako obrovské jazero, krásne miesto. Pokec so susedom, rybárom, a zase, z Uzbekistanu, žil v Taškente, ale v Kazani je už 23 rokov. Hovoril, že to, čo sme videli, moderné, čisté, výstavné mesto sa udialo za posledných 10 rokov, predtým to bola dosť diera. Vraj že to spravila investícia do modernejšej rafinérky, ktorá vie zhodnotiť tunajšiu menej kvalitnú ropu, ľudia dosť zarábajú, dobré miesto na život. Súhlasím.
A odišli, potom sami, romantika na brehu Volgy, ale lodičky sme nevideli, toto nebol hlavný tok, ten sme ani nedovideli, obrovská rieka, naviac sa tu vlieva do Volgy ďalšia. Ale oproti na takom ostrove sme videli ďalekohľadom hradby, veže kostola, potom že ráno sa ideme pozrieť, aj sme prečítali nejaké info v bedekri. Bol to ostrov Sviažsk, monastyr s hradbami, taká dedinka s pár kostolíkmi a monastyrom, stále funkčným. Okrem toho aj krásne výhľady na hlavný tok rieky Volgy.
No a po prehliadke a príjemnej prechádzke po mestečku zase putovanie, dosť silná premávka, ale už tri alebo štyri prúdy, ale cez dediny, občas semafór, občas prechod. Ale stačilo to, na zácpy to nebolo. Stále to nie je tak husté ako u nás.
Snaha dostať sa k Volge, ešte nájsť trochu romantiky :-), po viacerých pokusoch taký skoro offroad pár km, ale našli sme krásne miesto na takom útese, sledovanie premávky na rieke a pomerne dosť rybárov. Niektorí z brehu, väčšina z lodičiek. Pokec s brehovým rybárom, je to pohraničník, slúžil kde kade po Rusku, pozeral nálepku, že sme boli na poloostrove Rybačij na severe, teraz že je zavretý, už tam nepúšťajú. Že sme mali šťastie, bol otvorený len pár rokov. Znovu sa potvrdilo, že v súčasnej situácii čo môžeš precestovať dnes, neodkladaj na zajtra :-). Slúžil aj pri Čiernom mori, keď sme sa tak bavili o hraniciach a či to niekde nepreháňajú, tak mi na to, no vieš, my si tam strážime svoju hranicu, ale čo tam strážia Američania, veď tam predsa žiadnu nemajú. No tak mi nejako došli argumenty …
Hovoril, že ešte sa mu nestalo, aby tu na Volge niekedy nechytil rybu. A aj dnes, chytil dve, nejakých dravcov. Na rieke v lodičke taký rybár a niečím búchal do vody a vydávalo to taký zvláštny zvuk. Vysvetlil, že tak sa chytajú sumce, je to jeden zo spôsobov, to napodobňuje zvuk žaby, za ktorou ten sumec vybehne. Ale zvuk neutíchal, tak tentokrát asi tak hneď nevybehol :-).
Aj on, hoci slúžil všelikde v Rusku uznal, že tak ako ja on Rusko neprecestoval, že mám jeho uznanie. No fakt, touto cestou som skompletoval vlastne všetky hlavné oblasti a trasy v Rusku, od severu, Murmansk, poloostrov Kola, Archangelská oblasť, centrálne Rusko, bude Moskva, Volgograd, Astrachan, Kaukaz, Altaj, južný ťah smer Samara, Togliati, severná trasa cez Perm, Ural severnou aj južnou trasou, Sibír, celý dostupný Bajkal a to všetko poctivo, autom, žiadne aeroplány. Myslím, že nie je veľa Rusov, ktorí poznajú Rusko tak ako ja. A cudzinci, ak niektorí prešiel viac, hláste sa :-).
Druhý deň zase kultúrny plán, smer Suzdal, historický highlight, je to súčasť takého moskovského zlatého okruhu, opevnený kremlin a spústa kostolov a monastyrov. Chceli sme to tak v pohode, prísť a na druhý deň pozrieť, bola nedeľa, ale manželku našťastie napadlo pozrieť otváracie hodiny a v pondelok zavreté. Tak sme to urýchlili, 300 km sme zvládli za pár hodín, a okolo obeda už v kempe, prvom za celý pobyt. No a nástup na kultúru, prehliadka kremlina, kostola.
Potom peši príjemná prechádzka dosť ďaleko na sídlo patriarchu a kostol, ale cez mestečko po hlavnej triede imeni V.I.Lenina, pekné, taký skanzen drevených domčekov. Reštika na obed, prvá, kde sa tak normálne objednalo od stola a aj zaplatilo až po jedle. Taká príjemná zmena. Kostoly ozaj výstavné, veľa turistov, ale bez tlačenice, aj keď bola nedeľa. Ešte ženský kláštor, potom záver kostol v patriarchovom sídle.
Cesta späť trochu trapas, už peši sa nám nechcelo, taxík nebol, boli tam ale kone s kočiarmi, tak že nech nás odvezie. Taký chlapík, chvíľu mu kôň išiel, potom sa zaťal, že nie, on ho začal mlátiť, a tak striedavo, kúsok sme prešli, potom zase stop, bitie koňa palicou. Ľudia zastavovali, pozerali, on mláti koňa a my sme mali pocit, že to je kvôli nám. Asi tým pohoničom nerozumiem :-). Takých kočov tam chodilo viac, ale nikdy som nevidel kone mlátiť, len ten náš. Mal som zobrať pohoničku, jemnú ženskú ruku, aj také boli:-).
Potom v kempe pokec s takým poliakom, manželmi, majú cestovku na zájazdy v Rusku a robili vodcu pre tri nemecké obytné autá. Klasický okruh, Píter, Moskva a okolo. Načo na to platia vodcu, nechápem.
A ráno už ozaj cesta do Moskvy. Napred nákup v mega glóbus, ale ozaj mega. Sortiment som už popisoval, prechádzal z toho zrak, vždy sme toho nakúpili viac, ako sme potrebovali. Ešteže sú ceny také príjemné :-). No a už predmestie Moskvy, nové paneláky, cesty, logistické sklady, aké som v živote nevidel, ozaj kilometre. Ale nejaké výrobné haly nie. Všetko sa dováža, potom len skladuje a preváža kade tade. Na obchvate päť prúdov, aj tak pomaly, navyše opravy ciest a zmätočná navigácia. Mali sme tri a každá ukazovala inak. To bolo zle. Naša zásada bola, že väčšina rozhoduje, ale ak sa nezhodli ani dve, bol problém. Ale nakoniec zdarne kemp Sokolniky, podľa toho, čo som našiel, jeden z dvoch v Moskve. Ale príjemný, v lesoparku, len dosť blízko cesty. Recepčný ochotne všetko povysvetľoval a tak múdri ideme spať.
No a ráno nástup na električku, sranda, doma som takto nešiel roky, ale tuto som si to vychutnával. Pozorovať ľudí, mesto, zaujímavé. Aj v takomto veľkomeste pohoda, všetci v eline sedeli, cez parky, sídliská plné zelene, na konečnej sme vystúpili, kúsok peši po príjemnom sídlisku, taká pešia zóna so stánkami.
No a metro, keď lovím v pamäti, tak tuším prvý krát v živote, no možno kedysi ako puberťák v Prahe, ale nepamätám si to, tak to sa nepočíta :-). Kúpili sme taký celodenný lístok, potom že cez tie turnikety, ja som lístok dal vľavo, ako na vleku v Alpách, turniket nejako nechcel povoliť, tak som ho nasilu pretlačil a pípanie, došla obsluha, ale nič, len som dal lístok do vedľajšieho. No to je tak, keď buran z Mongolska ide do civilizácie:-). A zrazu že vlak na nástupišti, bežme, lebo budeme čakať, nestihli sme. No ale ozaj za minútu ďalšia súprava. V nej všetci ťukali do mobilov ako u nás, mali zadarmo wifi, ľudia v pohode, dosť mladých. A išlo to ale stovkou. Presne to ukazovalo kde sme, kde máme vystúpiť, dobré metro, hoci nemám s čím porovnávať, toto bolo prvé :-).
No a vystúpenie v strede mesta a začína moskovský highlight.
Napred Kremeľ, len cez dva vchody, kúpenie lístkov, už veľa turistov z celého sveta, našťastie sa dalo aj cez automat, ktorý bol bez ľudí, potom na vchode prehliadky ako na letisku, skener, taška vedľa, no niet divu. Je to asi všade, také miesto ako Kremeľ je pre teroristov lákadlo. No bezpečnejšie som sa cítil v tajge :-). Ale tu zase všade policajti. No a teda kremeľ, všetky kostoly, bez nejakých tlačeníc, hoci turistov bolo dosť, je to ozaj taký pojem, zážitok.
Po kremli červené námestie, chrám Vasilija Blaženého, zase šóra, ale automatom sme sa predbehli. To už bolo také ako múzeum, ale tiež nádherné.
Potom obchodný dom GUM, je to svojho druhu najväčší na svete, tie najluxusnejšie predajne, ceny už iný level. Vonku nás chytila búrka, tak späť a tak sme boli nútení stráviť hodinu v obchoďáku. Na mňa nezvykle veľa, ale skrátili sme si ju jedlom a popíjaním červeného :-).
Nevyzerá to ako obchodný dom.
Ešte prechádzka po hlavnej pešej ulici, potom taký ten výletný poschodový autobus s odrezanou strechou, pekné, ale dosť dlho sme stáli v zácpách. Ale zase čosi viac sme z tej Moskvy videli a boli aj iné pohľady na Kremeľ.
Cesta späť zase metrom, už všetci tak z roboty, ale takí tí kravatoví manageri a podobní metrom nechodia, alebo sme ich teda nevideli. Tí sa asi plazia na povrchu v zácpách v meďákoch a bavorákoch, metro je asi pod ich úroveň :-). Na pešej zóne na sídlisku kúpa šašliku pripravenom na dreve, kým sme čakali, že si dáme pivo, ale to nie, majú to zakázané, že musíme do obchodu.
Aj tu, pomerne dosť ľudí s mongolskými, kazaškými, tureckými a ešte všelijakými črtami, menej ako napríklad v Kazani, ale stále veľa. Predstava čisto slovanskej Moskvy dostáva trhliny :-). No ale zase takáto kombinácia má na krásu žien len pozitívny vplyv :-). Ozaj bolo na čo pozerať, nielen na históriu :-).
No a potom električkou, kemp, chvíľu posedenie, zožranie super šašlikov a spať. Náročný kultúrny deň.
Ale Moskva celkovo veľmi dobrý dojem, napriek obrovskej veľkosti, taká pohoda. A v strede mesta žiadni bezdomovci, podivné tmavé socky, ktoré sa potulujú, niečo ponúkajú, niečo ukradnú, zjavne len čakajú na príležitosť, ako je to vo veľkých európskych mestách. Asi to tu netolerujú, odoženú, zavrú, a neriešia nejaké porušovanie ľudských práv sociek, ale starajú sa o ľudské práva slušných ľudí.
Ráno pokec s nemeckým expedičákom, ide s dvomi malými deťmi do Mongolska, potom Čína, India, Pakistan, Irán, Turecko. Na starom tak 30 ročnom Magirus-Deutz, tak sa pýtal na Bajkal, Mongolsko. Ale taký záber ísť s malými deťmi, ktoré absolútne netušia, kde práve sú a je im to úplne jedno a hnať ich okolo celej Euroázie, zdá sa mi to sebecké voči deťom. Tým je jedno, či sa hrajú na pieskovisku päť km od domu, alebo ich dopraví niekde do Pakistanu. Stovky hodín v aute je dosť aj na dospelého otrlého cestovateľa. Nuž ale čo, je to ich voľba.
Potom už smer západ cez Moskvu, nebolo to jednoduché. Prepracovanie sa na obchvat, síce päť prúdov, ale slimačie tempo, občas stáť, išli sme to tri hodky . Aj nová výstavba, mrakodrapy, na kraji už nové, moderné sídliská, síce strašne ďaleko, ale ak tam majú metro tak sa dá.
Konečne vymotanie sa z Moskvy, cesta skoro ako diaľnica, flek naše know how na tretí pokus, lesík, neďaleko riečka.
Ráno smer Smolensk, pekné mesto, ale hradby len také kúsky, ale krásny monastyr, oltár v ňom bol hádam najkrajší aký sme v Rusku videli, a to už je čo povedať, tých krás bolo spústa.
No a po Smolensku už na hranice s Bieloruskom, teda bez colníc, ako šengen :-). Cesty perfektné, dedinky, lesíky. Išli sme severnou trasou, nech vidíme zase čosi nové. Flek pri Západnej Dvine na útese, pekný.
A ráno ďalej na západ, vybrali sme cestu kratšiu, ale po okreskách, síce horšia cesta, pár km aj šotolina, ale krásna príroda, jazerá, riečky, lesy, idylické dedinky, klídek, malá skoro žiadna premávka , výborná voľba.
Spanie v rezervácii pri jazere, už len tak úplne nadivoko sa nedalo, taký tábornícky flek v lese, krásne miesto, asi posledný ohník. Už to nie je Rusko, kde sa dá ísť až k vode, kde nie sú zákazy všeličoho, tu už len na vyhradených miestach, na brehu jazera sa nedalo.
Cesta na hranice pekná, lesíky, pohodička a potom hranica s našou EU. Prišli sme, šóra tak 30 áut, že teda to nie je veľa. Ale po pol hodine, tak jeden sa posunul, tak sme debatili s čakajúcimi, nechápal som, prečo to Bielorusom trvá tak dlho, veď výstup nie je problematický. Ale vysvetlili mi, to nie oni, ale Litovci. Oni to vybavujú pomaly. Neuveriteľné, EU takto? A fakt po dvoch hodinách sme sa dostali na bieloruskú colnicu, tam to išlo rýchlo, ale nepúšťali na litovskú stranu lebo bola plná. Tak čakať a čakať. Tak desať áut za hodinu, nechápem, čo tam preboha kontrolujú, ľudia majú víza, pasy, všetky doklady, auto pozrú za pár minút. Tí ignoranti kľudne nechajú čakať ľudí s deťmi, normálne rodiny, čo idú na dovolenku, na návštevy, flegmaticky pomaly vybavujú, mamičky s deťmi chodia na potrebu do blízkeho lesíka, úplne surové. Šesť hodín čakania. A na južnej strane šengenu púšťame milión ľudí bez dokladov, s pochybnou minulosťou, s inou kultúrou, ešte ich vítame, veď musíme dodržiavať ich práva a tuto rešpektovať práva slušných ľudí netreba? Fakt sila, kam to spejeme, skutočne sa človek medzi týmito ľuďmi hanbí, nevie to obhájiť, nechápe. No a kamionisti, niekoľkokilometrová šóra, pýtal som sa jedného ruského šoféra, že čaká dva dni. Čo dodať? Je to len idiotizmus, alebo zámer ponížiť ľudí z východu, že nech sa naučia kto je tu pánom ?
No a to nebolo všetko. Po šiestich hodinách som sa dostal za závoru litovskej colnice, a tam že prúd EU. Ten síce moc nepomohol, lebo 6 hodín som stál s ostatnými, ale predsa 10 áut som mohol obehnúť. Zastavím, idem k okienku s pasmi a colník na mňa zreve, čo tu robíte. No veď tu je prúd pre členov EU a idem domov. Ale tu nie, tam máte prúd pre kamióny. No že teda tak nie, moje auto je M1 a v celej EU platí, že to je osobné auto. Ale úplne arogantne, že váha je nad 3,5 t, je to nákladné, tak tuto neprejdete. Hádka, potom volanie šéfovi, nechcel som ustúpiť, šéf dal zapravdu jemu, potom zahlásil, ja som tu pohraničník, vy budete rešpektovať moje príkazy, ak nie bude zle. No tak našťastie tam mali nejaký prázdny prúd pre kamióny, tam ma nejak vybavili.
Ale trpký pocit, že veď už som doma, platia tu predpisy, človek sa ich domôže, platí zákon. No ale smutné vytriezvenie, neplatí. Platí arogancia, tuposť, povýšenosť. Napriek zložitým, byrokratickým a niekedy ťažko pochopiteľným procedúram na hraniciach s Ruskom, Mongolskom, Kazachstanom, som sa nikde nestretol s takou mierou arogancie, pohŕdania, nerešpektovania zákona ako na colniciach EU. A to prosím idem do EU ako jej občan. Čo robia s tými neobčanmi radšej nechcem ani vedieť.
No a už smer domov, Litva pekná krajina, veľa jazier, lesov, také príjemné. Noc len na parkovisku neďaleko jazera, divočina už skončila.
Ráno cesta na Poľsko, hneď problémy s elektronickým mýtom, na hraniciach nefungovalo, nechápem kde by si človek mal kúpiť tú ich krabičku, alebo zaplatiť. Našťastie mi tam ešte voľačo ostalo. Diaľnic stále málo, vlastne len obchvaty, rozhodli sme sa ísť cez Varšavu, vraj je už obchvat. Aj bol, ale kým sa k nemu človek predmestiami dopracuje, trvalo to hodinu.
Potom striedavo aj diaľnice, aj nové dvojprúdovky, aj štvorprúdovky so semafórmi, na každom zácpa, oprava zvodidiel a hodinové stánie, fakt tie cesty nezvládajú. A hustá doprava.
Ale flek na spanie sa nám podaril perfektný, v Poľsku taký malý zázrak, kúsok takej lúky nad jazerom, ako keby nikomu nepatrila, krásne stánie.
No a ráno klasika poľské plné cesty, semafóry, státie, zácpy, ja tomu Poľsku nejako neviem prísť na chuť.
Ale za Katovicami definitívne diaľnica, Čechy a upaľovanie domov. Tak skoro po troch mesiacoch návrat, človek sa aj teší, aj je to taká nostalgia, ľúto za prekrásnymi chvíľami na cestách.
A teraz to už môžem napísať, už to nezakríknem, technika slúžila absolútne spoľahlivo. Z toho som mal trochu strach, hlavne v Mongolsku, čo keď sa niečo pokazí, hlavne elektronika. Okrem jedného púzdra na stabilizátore, čo ani nebránilo v jazde, absolútne nič. A to auto dostalo nepredstaviteľný záhul, hlavne v Mongolsku, ale aj po asfaltkách, kde nebola núdza o jamy, výtlky. Asi takýto odolný náklaďák má niečo do seba, je stavaný na 16t, skutočná váha je 10t, tak to asi nejaké jamy vydrží lepšie ako preťažený offroad. A díky môjmu domácemu servisu v Novom Meste nad Váhom, síce nie sú takí lacní ako servisy v Rusku :-), ale auto skutočne pripravili dokonale. Je to radosť cestovať bez poruchy, každé ráno spoľahlivo naštartovať a nič neriešiť.
A ešte musím pochváliť manželku, ozaj všetko zvládala statočne, aj státie na hraniciach, aj výjazd na lodičke po Obe, dážď a blato na Olchone, lietajúcu háveď v tajge, terény, brody, aj mongolských čumilov :-). Ponorka nebola /samozrejme aj vďaka mojej nekonfliktnej povahe :-)/, svoje úlohy v expedičnom teame plnila super, skutočná parťáčka. Určite ju zoberiem aj nabudúce :-)
A celý výlet aj ťažko hodnotiť, tých zážitkov je toľko, že sa to nedá pár vetami. Videli sme spústu nádhernej prírody, ale aj históriu, pokecali s toľkými ľuďmi, bolo to ozaj rôznorodé. Mnoho ľudí sa ma pýta, a nebolo to nebezpečné, ako ľudia, nebáli ste sa? Tento jeden záver je jasný, za celý ten čas sme nemali jediný pocit ohrozenia, konflikt s domácimi, problém s bezpečnosťou. Skutočne môžem konštatovať, že som sa cítil bezpečnejšie ako v Európe, kde sa to hlavne v poslednej dobe pritvrdilo. A ľudia milí, zhovorčiví, každý kto mohol sa dal do reči, ochotní, pomáhali kde mohli, aj takéto vzťahy už u nás ťažko hľadať. Tu už je každý tak viac za seba. A naviac je tento obrovský kút zeme nepreľudnený, je priestor, ozaj príroda, je voľnosť, minimum zákazov, na takýto druh cestovania úplne ideálny. Čo dodať, ozaj cesta snov.
A na záver štatistika z celého výletu:
– prešiel som 22962,4 km /podľa GPS/
– priemerná rýchlosť 53,64 km/hod
– spálil som 5992 l nafty
– priemerná spotreba 26,1 l/100km
– strávil som za volantom 427hod a 51min, t.j. priemer za deň 5hod 9min
– platil 2 pokuty, +jedna odpustená, všetky v Kazachstane
– prešli 8 hraničných prechodov, spolu na nich stáli 22hod a 8min
a ešte
– zjedol som 18 lagmanov, 12 borščov, 8 šašlikov
– vypil 35 l “živého” piva
– videli sme 8 252 orlov, 112 supov
– videli sme 1 251 462 ovcí, 1 125 321 kôz, 124 587 kráv, 115 625 koní, 103 542 tiav, 95 265 jakov,
– videli sme 123 523 júrt
– videli sme 1 268 ovo /neviem ako sa to skloňuje :-)/
– prešli sme 21 453 riek a potokov, z toho 113 bez mosta
– videli sme 13 562 jazier a jazierok
– videli sme toľko komárov, ovadov, sršňov všetkých veľkostí a druhov, že to číslo sa sem nezmestí :-)
– na večerných ohníkoch som spálil 45,9 m3 dreva
