Turecko 9/2013

Pred tromi rokmi sme absolvovali západnú časť Turecka. Bolo tam toho toľko zaujímavého, že východnú časť sme si nechali na extra dovolenku. Jednoducho sa za tri týždne celé Turecko pochodiť nedá.

A tak prišiel časť si splniť aj tento cieľ. Trochu sa to začalo komplikovať situáciou v Sýrii a hrozbou útoku spojencov. Ale čo už, cesta je ďaleká, a ak by sa niečo udialo, vždy sa dá vynechať časť pri hraniciach so Sýriou. Tak sme nezaváhali a v stredu 28.8. poobede vyrazili.

Cesta cez Rakúsko, Slovinsko a Chorvátsko bez problémov, prvú noc sme strávili na obrovskom parkovisku nákupného strediska West Gate pri Zágrebe a oproti nocovaniu na čerpačkách bola nepomerne pokojnejšia, bol kľud, dialnica bola dosť ďaleko. Bola to dobrá voľba.

Ráno ďalej cez Chorvátsko, potom Srbsko, cesta nudná, ale rýchla. Trochu zdržal Beograd, ale už je čiastočne dorobený obchvat, tak aj to išlo rýchlejšie. Ďalej až po Niš diaľnica, potom už len cesta, ale tiež vcelku rýchla.

Na srbsko-bulharských hraniciach oproti dosť šóra Turkov, asi sa vracajú do Európy po prázdninách spolubudovať náš európsky hospodársky zázrak. Manželka zadrela, že to všetci utekajú pred vojnou so Sýriou, len my blbci ideme do Turecka :-).

Flek za Sofiou presne na  na tom istom mieste na odpočívadle ako pred tromi rokmi. Jeho výhoda spočíva v tom, že miesto je kryté pred dialnicou a tak hluk z nej je znesiteľný. Ono keď sa ťahá dlho, po tme sa nejaký rozumný tichý flek ťažko nájde. No a zase zastať skôr je škoda času.

Noc v pohode, akurát prekvapko, ráno vedľa nás obyťák z Bratislavy. Ale vyrážali sme ráno skôr ako oni, tak pokec nebol, budiť som nechcel, asi by sa mi poďakovali.

Cesta cez Bulharsko v rámci možností v pohode, hoci naďalej ignorujú výstavbu diaľnic, a ani obchvat Sofie sa nezmenil. Proste bojkot, horšie ako u nás a to už je čo povedať.

Oproti nám neustály prúd tureckých áut, teda vlastne západoerópskych s Turkami. No a na bulharsko-tureckých hraniciach úplný šok, hádam 10 km šóra, celé rodiny, deti, ženy, strávia deň – dva na hraniciach, žiadne zázemie, hygiena, no úplný nonsens. Surové. Zrejme ozaj koniec prázdnin, ale až takto? Tam sa tak priplichtiť cestou späť, hrôza.

My sme boli vybavení rýchlo, trochu šachovanie so zápisom quada, ale v norme, cca pol hodky. Potom smer Canakkale, Istanbul s jeho zácpami s radosťou vynechávame. Turecké cesty kapitola sama osebe, ak nie je štvorprúdovka, určite ju stavajú. Občas síce vlny a vlnky ako na mori, ale jazdí sa super, premávka mizivá.

Na poloostrove Gelibolu hľadanie fleku na zapadlých cestičkách, bola aj šotolina, ale odvďačilo sa nám to nájdením super fleku priamo na krásnej pieskovej pláži. Kúpanie ako v Karibiku, no čo, lepšie, po odchode dvoch tureckých áut sme tam ostali úplne sami. Po chvíli prišiel miestny domorodec, dal nám nejaké ovocie, milé. Potvrdila sa turecká pohostinnosť.  Večer bol aj gril, priamo na pláži, šum mora a podobná idylka.

Ráno super raňajky, síce nie v tráve, ale priamo na pláži. Potom okružná cesta po Gelibolu, celé je to turecká pamiatka na boje v 1.svetovej vojne, niečo podobné ako Normandia v 2. Tu ale Turci bránili a ubránili. Je to tu plné betónových bunkrov, pamätníkov, cintorínov, ale je to aj pomiešané s historickými hradmi. Toto miesto bolo vždy strategické. Potom trajekt a vivat Ázia!!!

Mesto Canakkale úplne moderné, vôbec ničím nepripomína moslimské, ošatkovaných žien hádam menej ako v Londýne, ženy moderne oblečené a veľa ozaj pekných. Vplyv Európy je tu silný. akurát sme nenašli bankomat, až za mestom.

Cesta ďalej na Balikesir, spočiatku pomerne rýchla, potom sa to ale zaseklo v horách, samá zákruta, stupák, hore, dole. Príroda síce nádherná, ale priemer tak 30-40. Takto by sme moc toho Turecka neprešli. Potom sa to našťastie umúdrilo, cesta na Tavsanli už rýchlejšia. Cesta viedla mimo turistických trás, dedinky nič moc, dosť jednoduchý život. Všetci tu pestovali papriku. Aj ďalej, vždy boli nejaké oblasti, raz rajčiny, potom trebárs melóny, cibuľa, zemiaky a potom to všetci pri ceste predávali. Komu, keď to tam každý pestoval, netuším.

Už sa neobjaví žiadny cudzinec, ani reštiky, ktoré by vzbudzovali aspoň trochu dôvery, žiadna vôňa grilovaných kebabov. Napriek tomu zaujímavá príroda a svojský svet, ktorý má ďaleko od našich, ale aj tureckých mestských  pomerov. Výrazné rozdiely medzi mestom a dedinou. Ale všade, bez rozdielu stavajú vo veľkom nové cesty, resp. rozširujú na štyri prúdy. Pre koho, neviem, premávka je väčšinou minimálna a bohate by stačili dva prúdy.

Flek pri riečke síce pekný, ohník ale nebol, už bola tma na zháňanie dreva a dosť aj fúkalo.

Cesta ďalej striedavá,  ale rýchlejsia ako včera, príroda zaujímavá, lesy, pastviny, dedinky, veľmi riedko osídlená. Za Tavsanli pekné rímske starobylé mesto, teda to, čo z neho ostalo. Úplne super bolo, že žiadni turisti. Kľud, pohoda, ticho, človek to tak inak vníma.

Cesta z Kutahye na Afyon až tak idylická nebola, viac áut, viac dedín. V Afyone ako všade veľké nové sídliská, ten počet úplne rovnakých domov pôsobí dosť desivo, hoci samé osebe nie sú škaredé. Takéto sídliská domov, bytoviek sú všade, aj na tých úplne nezmyselných miestach. Mnoho je úplne prázdnych, alebo nedostavaných.

Flek sa za Afyon hľadal ťažko, všetko polia a dedinky, naľavo hory. Potom sme odbočili do hôr a po prudkom stupáku našli super flek v horách vo výške 1600 mnm. Ticho, hviezdy, pohoda. Gril ani ohník nebol, bolo všade dosť sucho, bál som sa, že to podpálim.

Noc úplne tichučká, kto by tam už len chodil. Ráno  v diaľke len pastier  s kravami. No a pikoška, všade pri ceste tu predávali jahody. Áno, jahody v septembri, v nadmorskej výške 1600 m. Kúpili sme, a skutočne bez preháňania, také som ešte nejedol. Tak niečo sladké a ozaj chuť jahody. Idylka ako vyšitá. Idylka ale skončila, keď sme sa chceli vrátiť na hlavnú cestu. Cesta bola v najväčšom stupáku uzavretá kvôli výstavbe, otvoria ju až niekedy poobede. Hotovo. Aj to je Turecko, tak čakať, alebo ísť inou cestou, dlhšou cez Beysehir, okolo jazera. Ja nerád čakám, nakoniec 4-5 hodiek ide dosť na nervy. Tak okľuka, cesta ale bola pekná, v horách, sčasti okolo jazera. Tých jazier je v Turecku požehnane, niečo priehrady, niečo prírodné.

Takéto nájdete hocikde.

Potom prejazd cez Konyu, mesto s miliónom obyvateľov, turecky “ňúfusov”. Bolo však celkom pekné, veľa zelene, dobré cesty, žiadne zácpy, moderné budovy.

Do Aksarayu cesta po úplnej rovine, podľa podnebia by mala byť vysušená, ale všetko zavlažujú, je to zväčša zelené ako záhradka. Zastávka v Sultanhani, najväčší karavanseray v Turecku, boli to vlastne  akési hostince pre karavány, kde našli jedlo, ubytovanie, samozrejme mešitu. A malo to ozaj úroveň.

Taká oáza s trochou civilizácie, aj zopár autobusov s turistami. Akonáhle sa objaví turista, podnikaví turci už vedia aspoň základ po anglicky, kultúra reštík sa zvýši, vplyv civilizácie je viditeľný. Tuto bol však taký mierny, že nevadil.

Flek sme našli po odbočení na Zevle, známe útvary v Kappadokii. Síce sme to absolvovali pred tromi rokmi, ale pri fleku sme našli kúsok, čo sme nepozreli. Skutočne nádhera, príroda si tu spravila neuveriteľný koncert.

Flek bol tiež v pohode, večer sme sa prešli po jednej dolinke, dali dobrú večeru v krčme, tu komercia funguje. Dokonca aj červené vínko z miestnych viníc, kupodivu veľmi dobré. No a gozleme, to sú také lokše so všeličím. Možno ani tie nie sú našim výmyslom, ale recept nechali u nás Turci, keď vpadli na Poniky :-). No a keď sme si dali na Nemrud Dagi lečo s vajcom, kúpili syr úplne ako parenica, všelikde kebab – čo je ražničí, asi tí Turci niečo u nás zanechali. Ale bryndzu sme tu nenašli :-).

Ráno smer Kayseri, napred rovina, potom aj kopce, kaňony, ozaj bolo na čo pozerať. No a po všelijakých kopčekoch, hore, dole, zrazu prídeme k tabuli, že 1800 mnm. Vôbec sa to nezdalo, prišlo to tak postupne. Turecko stále prekvapuje.

Na veľa miestach a na obrovských plochách sadia stromy, celé lesy. Neskutočne prácne, a určite aj drahé. Spolu s masívnou výstavbou ciest sa človek pýta, kde preboha na to berú. No a keď vidíme, že všade najkrajšie a najvýstavnejšie budovy v Turecku sú školy, univerzity, nemocnice, policajné stanice, vojaci, trošku nechápem. Faktom je, že ekonomika prosperuje, životná úroveň aj podľa diskusií s Turkami sa za posledné roky prudko zvýšila. Ale keď človek vidí ako to funguje, predaj pri cestách, reštaurácie bez bločkov, malé obchody bez pokladní, malé políčka, dopravu z veľkej časti zabezpečujú dolmuše, malé garážové servisy, kto tam už len platí dane? Samozrejme veľké firmy, tých tam ale zase toľko nie je, okrem oblasti pri veľkých mestách. No ale nejako im to ide. Asi aj politici menej kradnú ako u nás.

Flek trochu núdzovka, už veľa hodín, na Nemrut Dagi sme nestihli. Taký piknikový flek pre domácich, večer ale tie dve autá odišli a bol úplný kľud.

Ráno smer Nemrut Dagi, zakotvili sme pri rímskom moste hneď vedľa rieky. Prišiel ale majiteľ reštiky hneď vedľa mosta, že on  tam má akýsi kemp, môžeme byť pri reštike, sem príde veľa piknikárov, budú tu behať deti a tak, a že len u neho bude kľud Tak sme sa dali zlomiť, predstava behajúcich a kričiacich kurdských detí ma presvedčila. Tak sme to zapichli 2 m od rímskeho mosta, dvojtisícročnej pamiatky, vec v západnej európe nemysliteľná. U nás by bolo parkovisko 2 km od toho, zákazy kempovania, bicyklovania, behania, kúpania, navyše davy ľudí, tu pohoda.

Chceli sme sa aj okúpať, medzitým prišlo dolu k rieke pomerne veľa miestnych. Všetci, a aj chlapi sa kúpali prakticky oblečení, ja som sa síce vyzliekol do plaviek, ale pripadal som si ako nahý v tŕní, taký nezvyk, ako keď by sa vám snívalo, že prídete na poradu vedenia nahí :-) Všetci okolo mňa vrátane detí oblečení, sranda. Manželka nešla vôbec. Nikto samozrejme nič nepovie ak sa človek vyzlečie do plaviek, toleruje sa to, ale tu  sme boli jediní. Tá nemoslimskosť prenikla zrejme len do miest a turistických stredísk.

Zložili sme quada a vybrali sme sa hore na Nemrut Dagi, jeden z highlightov Turecka, mýtické miesto, kde kráľ komagénskej ríše dal postaviť obrovské sochy bohov spolu s mohylou. Vedú tam dve cesty, hore sme išli tou horšou, ale veľmi zaujímavou. Ešte sme sa stavili pozrieť na zbytky krajiny Arsameia, z ktorej sa už mnoho nezachovalo, ale stálo to zato. Miesto úžasné, podzemné chodby sme neskúšali.

No a potom hore na vrchol, do 2200 mnm, miesto s krásnym výhľadom no a so sochami bohov na východnej, ale aj na západnej strane vrchu. Skutočne miesto nabité energiou a posvätnou úctou k histórii a umeniu postaviť niečo tak neskutočné.

A to je len hlava, sochy sa bohužiaľ zrútili.

A tie výhľady, pyramída, umelo nakopená s kameňov, neskutočné. Kto chce viac info, viď ujo google, je to zaujímavé, ale dáta a podrobnosti nikdy nenahradia atmosféru tohoto mýtického miesta.

Po výlete sme mali objednanú u majiteľa reštiky-kempu večeru, bola vynikajúca, aj s vínkom a pokecom s majiteľom. Robí a napoly žije v nemecku, tak komunikácia bola bezproblémová. Je kurd, potvrdil nám problémy, ktoré boli a sú spojené so spolunažívaním  turkov a kurdov. Pred 10-15 rokov bola vo východnom turecku skoro vojna, teror, boje, PKK operovala aj z Iránu, veľa oblastí bolo uzavretých. Podľa neho kurdi boli ozaj diskriminovaní. Jazyk, možnosti zamestnania, chudoba. Teraz mi len potvrdil môj názor, že Turci si Kurdov prakticky kúpili. Do oblasti idú nebývalé investície, cesty, školy, firmy, uvoľnili sa aj vzťahy, školy aj v kurdskom jazyku, noviny, vysielanie v kurdštine.

Hovorí sa, že Kurdi sú najväčšou menšinou bez samostatného štátu, je ich vraj okolo 25 mil., ale len v Turecku sú dve menšiny, ktoré hovoria inými jazykmi, nerozumejú si. Tak neviem, neviem, ako by sa dohodli a vedeli udržať samostatný štát s iránskymi, sýrskymi a irackými kurdami. Tie záujmy sú tak rozdielne, že boj PKK o samostatný štát, alebo autonómiu sa javí ako neuskutočniteľný sen.

A zrejme si tureckí kurdi začínajú uvedomovať, že v Turecku majú najlepšie podmienky zo všetkých okolitých štátov, tak dajú teroru pokoj. Taký mám dojem z toho, čo som videl a počul od ľudí, v žiadnom prípade to nie je nejaká objektívna analýza problému, na to sú iní teoretici :-). V každom prípade je v oblasti kľud, keď niekto tvrdí opak, tak je to len predsudok a pozostatok minulosti. Samotní Turci zo západu nás odhovárali od cesty na východ, sami tam nechodia, nepoznajú situáciu, nezaujíma ich, napriek tomu, že oblasť ponúka nespočet zaujímavostí.

No a Kurdi bezproblémoví, ochotní, napriek jazykovej bariére sa snažia pomôcť. Človek si ale musí zvyknúť, že sú tmavší. Manželka tvrdila, že tak divne zazerajú, ale mne sa nezdalo. Problémom sú deti, na niektorých miestach boli drzé, vlezlé, pýtajúce money-iné slovo nevedia. To nás trochu držalo bokom od dedín pri hľadaní miesta na spanie. Byť večer obkolesený húfom neodbytných detí, no nič moc. Ale nestalo sa.

Noc v pohode, tichá. Ráno pár dolmušov s turistami, zrejme majú také kolečko, napred most a potom Nemrud Dagi. Ale kukli most, niektorí kúpili nejakú hovadinku u nášho hostiteľa a sadli do dolmuša a poďho plniť plán turistiky. Potom už bol kľud a naviac nebolo ich veľa.

Ďalej cesta tvrdošijne na východ, na trajekt, ktorý ide cez Ataturkovu priehradu. Tam typický turecký zmätok, žiadna organizácia, len tak prišli lodičky, niektoré autá šli dopredu, brala ich iná loď, neviem prečo, potom na druhú sme sa dostali.

No a zaujímavé bolo, že tam prišlo pár áut so svadobčanmi, ale prečo majú mať svatbu na trajektovom móle sa mi zistiť nepodarilo. Dokonca boli aj turecké tanečky na móle.

Cesta trajektom v pohode, vedľa už stavali most, možno sme poslední slováci, čo sa takto odviezli.

Cesta do Sanliurfy striedavá, políčka striedali miesta s obrovskými šutrami, ktoré sa snažia odstrániť a zúrodniť ďalšie časti. Ohromne pracné, ale ak chcú žiť, musia. No a všade, kde sa dá, zavlažujú, potom je pôda super úrodná.

Sanliurfa, pomerne veľké mesto, asi 700 tis. ňúfusov má prekrásny historický stred mesta, ozaj ako z rozprávky z tisíc a jednej noci. Chýbala už len Šeherezáda a sultán :-). Komplex mešít, na kopci hrad, bazény s tisícami rýb, štýlové reštaurácie na brehu jazierok s fontánami, príjemný tieň, celková atmosféra riadne šmrncnutá orientom, no super. Dali sme obed v reštike na brehu jazierka, nemalo chybu.

Všetci tvrdili, že čím viac na východ, tým striktnejšie dodržiavania islamských pravidiel, hlavne u žien. Je to pravda ale… Manželka mala v pohotovosti šatku, keby náhodou.. ale aj tu sme videli množstvo neošatkovaných žien, hlavne mladých, z nich hádam viac ako polovica. Nejako sa mi zdá, že pri daní voľnej ruky sa už mladým nechce tak prísne dodržiavať zásady islamu, ktovie ako by to v prípade voľnosti dopadlo v Iráne a podobných krajinách. Ale stále nevidieť napr. u mužov krátke nohavice, v bežných obchodíkoch nie je k dostaniu alkohol, ani pivo, hoci prohibícia nie je, v reštauráciách detto. Všetci pijú čaj, alebo minerálku, za celý čas sme nevideli jediného turka piť niečo alkoholické. Tak by som povedal, že v Turecku sme videli len pozitívne stránky islamu, pohostinnosť, váženie si hosťa, ústretovosť, úctu, nie je problém s opileckými jedincami alebo partiami ako trebárs v rusku a jeho bývalých republikách.

Cesta zo Sanliurfy už viedla absolútnou nížinou, bývalou Mezopotámiou. Zavlažuje sa ako divé, všetko úplne najzelenšie, majú dve úrody do roka. Majiteľ čerpačky, kedysi pracoval v Nemecku ako skoro každý :-), tak sa dalo pokecať, hovoril, že vodu ťahajú z 500 m hlbokých studní, či sa raz minie, netušil. Ale aj napriek veľmi úrodnej pôde, prosperujúcemu poľnohospodárstvu je rozdiel v životnej úrovni dedín a miest veľmi výrazný. Zozbierajú dve úrody, všade zeleň, krásna cesta, občas nejaká hala, v mestách sa stavia , jazdia na pekných autách, autobusy nové, a predsa v tých dedinách chudoba, špina, odpadky, nechápem . Čudné. Akokeby skutočne to poľnohospodárstvo bez dotácií nestíhalo zabezpečiť pre ľudí to, čo v mestách. Také paradoxy a protiklady, akých v Turecku nie je málo.

Na ceste na turecké pomery hustá premávka, nezvykle veľa kamiónov, ale tie ťahali väčšinou do Iraku. Na juhu hranice so Sýriou boli uzavreté, najbližšie sme boli len 8 km od hraníc.

Flek sa nedal nájsť, všetko len polia a polia alebo dediny s dotieravými kurdskými detičkami ktoré pokrikujú money, money. Tak sme to zabodli na čerpačke pár metrov od cesty, kde hučali kamióny do Iraku. Ale čo už, sme otrlí, vydržíme, u mňa to spravia štuple do uší..

Ešte pokec s majiteľom čerpačky, tá nemčina tu má hádam väčšie uplatnenie ako angličtina. Večera pred búdkou s idylickým pohľadom na bájnu Mezopotámiu, v skutočnosti len na kukuričné pole :-). No a kúsok od nás Sýria, zrazu temný hukot, veľmi nízko preletela stíhačka, asi F16, potom druhá, tretia, štvrtá, potom nejaké ďalšie lietadlo trochu vyššie, no človeka až zamrazilo, impozantné. Manželka hneď písala domov sms, či už NATO zaútočilo :-). Našťastie nie, asi len nejaké prieskumné lety, inak by sme sa pratali….

Mezopotámia, rovina s kukuricou…pár km ďalej Sýria

Noc kupodivu ok napriek hluku, zvykli sme.

Potom cesta do Mardinu,  samé polia, aj keď nie rovina, neuveriteľne veľké plochy a málo dedín, kto to všetko obrába nechápem. Povinná kúpa chleba v najbližšej dedine. Ozaj chleba, všade tu majú biely, alebo taký placatý, vynikajúci. Ale žiadne giga pekárne pre celý región a rozvážanie po predajniach. Všetok sa pečie priamo v obchode-pekárni a výlučne len v peci na drevo. To dáva chlebu jedinečnú chuť. A chlieb-ekmek je dennodennou výraznou zložkou ich stravy, ale vlastne aj našou. K takému chlebu si dať hocičo, s voňavou rajčinou alebo paprikou, nemá chybu.

Samozrejmosťou ako všade v Turecku bol bezpočet nezmyselných 50-tok. Pri každej križovatke, v každej dedine. No a rovnakou samozrejmosťou je ich absolútne ignorovanie, čomu som sa veľmi rád prispôsobil. Na takých cestách ísť 50tkou, to je jednoducho hriech, to sa ani nedá. Záhadou však ostáva, načo to tam dávajú, policajtov som merať nevidel, je to asi taký kolorit. Aj v dedinách a väčšine mestečiek vedie cez mesto štvorprúdovka s minimálnou premávkou, ďaleko od domov, žiadni peší, no načo 50? A veľakrát  vedľa hlavnej cesty viedla ešte miestna.

V Mardine sme pozreli aj tú menej výstavnú časť starého mesta, spústa starých, historických  domov, ale nie pre turistov, ľudia tu naozaj žijú, opravy a rekonštrukcie len minimálne. potom nižšie veľmi pekný bazár, uličky, atmoška východného života. Aj tu, a to už je ozaj východ, dosť neošatkovanych, hlavne mladých báb. Mám pocit, že sa to trochu vymkýna z rúk :-), moslimska viera u mladých nejak slabne. Dokonca aj deti boli ako vymenené, žiadne nebolo vlezlé a doterné, nejaká pozitívna zmena.

Potom pokus o prezretie Diyarbakir, sú tam zachovalé hradby, ale je to absolútne živé mesto, dokonca tak, že aj napriek snahe sa jednoducho nedalo zaparkovať. Nebolo miestečka. Vzdali sme to, ale aspoň sme videli z auta. Hradby boli pekné.

Potom už cesta na jazero Van, už hory, štvorprúdová cesta skončila, ale stavajú neuveriteľnú, novú cestu cez hory. Je to úžasné, a to nielen tu. Stovky áut, bagrov, buldozérov, všetko nové a výkonné stroje. Väčšinou stavajú bez tunelov, alebo sa im vyhýbajú, jednoducho vyrežú kopec a z tej zeminy zase zasypú údolie. Metóda surová, dosahy na prírodu obrovské, ale tu sa to tak nejako stratí.  Aj Turecko je obrovské a kopcov zostane stále dosť. Asi to tak berú. Žádné srání s prírodou:-). Dokonca tu boli aj dva tunely, tie kopce sa už ozaj nedali premiestniť :-).

No a potom jazero Van, ďalší z hlavných highlightov nášho výletu. Je to jazero-zázrak, v tak suchej oblasti sa po výbuchu sopky zahatalo údolie a postupne natieklo 120 km x 80 km vodnej plochy s hĺbkou skoro 500m. Navyše voda nemá odtok, tak je nielenže slaná, ale má spústu všelijakých minerálov. Vraj sa v nej dá prať bez mydla, a skutočne, keď som sa v nej kúpal, bolo to ako mydlová voda. Aspoň som ušetril mydlo:-). No a je obkolesená 3-4 tis.m vrchmi a s množstvom subhighlightov.

Flek na brehu jazera, sami, kľud, bol gril, okolo len pár zvieratiek tichých-korytnačky, mačka, a netichých ako túlavý pes, ktorý sa ubytoval pod autom a neskôr v noci štekal a kazil inak absolútne ticho. Ráno bol tak vlezlý a nereagoval na ultrazvuk, asi bol nahluchlý na vyššie kmitočty :-), že som musel použiť zbraň vyššieho kalibru, spray, potom už dal pokoj.

Inak psi, videli sme len túlavé, ale nebolo ich toľko ako trebárs v Grécku alebo južnom Taliansku. Ale nevideli sme jediného domáceho psa, ktorého by niekto ťahal na špagátiku za sebou ako pomaly polovica populácie u nás. Asi majú iné starosti a nie si ešte pridávať chovaním živej hračky.

Ráno foto východu slnka nad Vanom, nádherné budenie.

Hoci večer bolo dosť chladno, predsa len je to 1700 mnm, ráno slnko ako žeravá guľa, je cítiť že sme poriadne južnejšie.

Potom cesta na Ahlat a Adilcevas, krásne zákutia jazera, smeti pomerne málo, akokeby sa trochu polepšili, dosť na cestách kontajnerov na smeti, ale napriek tomu majú čo doháňať. Muži vysedávajú len tak pri čajíčku, v debatách a vedĺa smeti, ani ich nenapadne pozbierať. To isté na piknikových miestach. Proste im to nevadí.

V Ahtu starý, ozaj historický cintorín, kde sú pochované všetky miestne moslimské veličiny, pietne a silné miesto. V pozadí Nemrud Dagi, tam pôjdeme za chvíľu, menovec toho s tými hlavami.

Potom cesta pár km späť do Tatvanu, kde sme nechali auto na pumpe. Samozrejme bez problémov, ich prístup k zákazníkovi je úžasný. Na pumpách vždy obsluha, ponúknu čajom, v obchodoch dokonca za mňa tlačili vozík, samozrejmosť je uloženie nákupu do igelitky, v reštike vás privíta vždy niekto, idete kúpiť pri ceste zeleninu, tak vám podajú ruku a majiteľ sa predstaví. Ale to som odbočil.

Na pumpe sme zložili quada, spravili výlet na Nemrud Dagi, bývalú sopku, ktorá kedysi zapríčinila vznik jazera. Cesta tam bola dosť úzka na MANa, hoci sa to dalo zvládnuť aj s ním. Ale quad je nepomerne rýchlejší. No a samozrejme tam tiež stavajú novú cestu. Je to škoda, pribudne tam ľudí. Dokonca cestou sme videli sedačku a zjazdovku, ľudia tam v zime normálne lyžujú. Sranda.

Hore nádherné jazero, resp. dve v kráteri,  krásne miesto vo výške 2200 mnm. Pri menšom sme si dali ako praví poturčenci piknik, ale na rozdiel od nich sme tam nenechali smeti.

Potom sme prešli na južnú stranu Vanu, pomaly sme hľadali miesto na prenocovanie, ale bolo dosť bažín, miest málo, pokus v jednom kempe neúspešný, ani nebol pri vode a bol podobný našim cigánskym osadám. Až druhý pokus úspech, bol to síce kemp, teda taký ich, skôr piknikové miesto, tam sa moc obyťáky a podobné veci nepraktizujú, ale už nebolo času vyberať. Ale miesto priamo pri vode, majiteľ milý, ochotný. Dokonca sme dali aj večeru, jahňacie mäso, grilovanú zeleninu, niekde vypriadol aj fľašu červeného, a dobrého. Idylka na brehu jazera.

Ráno ešte pokec s dvomi holanďanmi na obytke, prvá čo sme na východe videli, putujú tiež smerom k Čiernemu Moru, príjemné raňajky na brehu jazera a cesta ďalej na sever smerom na mesto Van. Cestou ešte chceme pozrieť arménsky kostol, ktorý sa zázračne zachoval na malom ostrovčeku.

Na brehu pri prístavisku podozrivý ruch, dosť áut, autobusov, bol som prekvapený. Dokonca policajti, ošacovanie či nemáme zbrane, povedľa vojenské auto. Neskôr sme ale pochopili prečo. Okrem toho, že kostol bol úžasný, majestátny, bola v ňom práve omša, čo prilákala to množstvo ľudí.

Bol to silný zážitok, pravoslávny spev, ktorý mrazí, kostol z 11. storočia, okolo nádherné jazero s vrcholmi 3 tis. m hôr a navyše v moslimskej krajine. Vnútri úplne natrieskané, ľudia sa modlili aj vonku, kde mali pripravený stan, ale aj len tak posedávali na múrikoch.

Čo bolo zaujímavé, bolo tam aj dosť moslimov, úplne voľne, neviem, či by na druhej strane pustili kresťana len tak na motlitby do mešity.

Na kopčeku nad kostolom dvaja ostrelovači, jeden mal pušku ako kanón, len ďalekohľad mal pol metra, s tým by odtiaľ trafil aj vrabca na Ararate. Ale pochopil som, je to ochrana pred teroristickými útokmi, keď som sa zamyslel, ťažko by sa našiel vhodnejší okamih. Kostol plný nevercov počas motlitieb, no môže byť pre moslimského teroristu niečo lepšie? Aj v Turecku sú opatrní. Ale napriek všetkému, dá sa to. Dá sa dosiahnuť spolužitie dvoch zdanlivo nepriateľských náboženstiev, ak sa do hry vloží zdravý rozum a nie zaslepenosť. Silný zážitok.

Potom cesta na mesto Van, bohužiaľ bolo zničené za 1.svetovej vojny. Zachoval sa len hrad, ktorý je symbolom mesta, dosť ho rekonštruujú, možno až moc, že z toho robia to, čo tam vlastne ani nebolo. Ale impozantné, a k tomu aj gýčové výhľady.

Stretnutie s poľským párom, sympaťáci, putujú po Turecku stopom. Inak mesto zase potvrdilo liberálnosť, mladé baby bez šatiek, moderne, t.j. sexi oblečené, pomaly mi to pripadá, že za pár rokov budú ošatkované  podobná atrakcia ako u nás nejaký detviansky kroj, len na folklórnych slávnostiach :-). Ale v tureckých dedinách je to trochu inak …tam tie tradície menej pustia. V obchode Migros všetko mladé pekné predavačky, ktoré pridajú k nákupu nielen pre moslimku neprípustný očný kontakt, ale aj milý úsmev. V obchodoch alebo reštauráciách sme v celom Turecku nevideli jedinú ošatkovanú ženu, možno, že je to podmienka zamestnávateľa, možno že ošatkovaná nechce alebo nemôže prichádzať do kontaktu s mužmi, neviem.

Pri hrade sa nám prihovoril jeden mladý sympatický pár s dvomi dcérami, že či si môžu pozrieť auto zvnútra, tak im mama povedala, poproste vy, ale anglicky. Zjavne deti šprtajú angličtinu. Zrejme mladí pochopili, že je to jediná cesta, ako si zlepšiť život, naučíť sa jazyky a získať vzdelanie a učia tak aj svoje deti. Nuž ale šanca detí z dediny, kde ešte kúria kravským trusom, pomáhajú rodičom pásť stáda, makajú na poli, asi to vzdelanie je dosť nedostižné.

Flek sme našli asi 30 km za Vanom, na krásnom mieste priamo pri jazere. Bolo aj kúpanie v mydlovej vode:-), pohodička, ale bez grilu, nedá sa každý deň jesť mäso. Ale piť červené sa veru dá ….

Noc tichá, počuť bol len žblnkot vody, ráno štýlové raňajky s výhľadmi na Van, relax, ale stále ma to poháňa ďalej, je to ako droga. Každý deň nové veci, zážitky, ráno som vždy hore s východom slnka a už sa neviem dočkať ďalšej cesty.

Cesta na Dogubayazit, východisko výletov na Ararat. Cesta krásna, v horách, dokonca sme sa vyšplhali až do 2650 mnm. Vedľajšie kopce na východe sú už súčasťou hraničného pásma s Iránom, no a keďže nejaké mimoriadne dobré vzťahy medzi krajinami nepanujú, na každom kopci čosi vojenské. Ani sme to moc nefotili, že istota je istota.

No a potom prvý pohľad na Ararat, ďalší z absolútnych highlightov našej cesty. Ale len zdiaľky, výstup na neho je komplikovaný, treba vybaviť povolenie, riešiť aklimatizáciu, výstup trvá tak 3 dni. A ani nie sme na to vybavení, hore sú ľadovce, sneh, nie je to žiadna sranda.

Tak ideme cez mesto, veľmi živé, samý obchodík, ľudia, kone, somáriky, dodávky, dolmuše všetko na ceste v jednej kope, tak sme sa cez to predrali a vypadli smerom na Ishak Pasa Sarayi, pašove sídlo a k tomu hrad skutočne v krásnom prostredí v horách. Sarayi trochu poznačený rekonštrukciou, podľa mňa nie moc šťastnou, hrad ale nádherne pricapený na brale, úchvatné.

Sarayi

Hrad

Ďalej cesta na Kars, na rovine sa otvárajú neskutočné výhľady na Ararat.

Cesta prešla do hôr, už žiadna štvorprúdovka, úzka húpačka, potom nádherná náhorná plošina s pastvinami, málo osídlená, občas na oblohe nejaký dravec, ticho, majestátnosť, minimum áut. Na kopcoch opäť vždy čosi vojenské. Zase hraničné pásmo pre zmenu s Arménskom, hranice sú uzatvorené, vzťahy medzi krajinami nulové. V hre je stále genocída na arménskom národe kedysi pred prvou svetovou a neochota Turkov sa ospravedlniť.

Cestu do Ani sme struhli skratkou po šotoline, ušetrili sme cca 100 km, a úplne v pohode okolo malých dediniek, pastvín. Stretli sme len jeden traktor a dve vojenské autá, tí ale o nás nejavili záujem. Do Ani sme prišli skoro za tmy, bolo tam ale bezproblémové parkovanie, síce platené-tuším 4 eur-, taký ako stellplatz, ale využili sme ho, nakoľko sme boli v dedine a mali sme obavy s doterných money-money detičiek.

Ráno pršalo, prvýkrát na našom putovaní, ale skoro sa vyčasilo. No a potom prehliadka Ani, pozostatkov starobylého arménskeho mesta. Leží na obrovskej ploche, je to tak na dve-tri hodky chodenia, ale je to všetko v krásnom prostredí, niečo zachované menej, niečo viac. Hradby, mešita, kostoly, ale aj domy, všetko ale poriadne vzdialené. Ale nádherné miesto v krásnej prírode, nabité energiou, mýtické. Navyše bez davov turistov, to už je pre komerčákov ozaj moc ďaleko. No a po vysedávaní v aute nám takáto prechádzka nezaškodila.

Mesto leží pri krásnom kaňone, za ním už je Arménsko. Vzhľadom na to ma prekvapila neexistencia akéhokoľvek vojaka alebo inej pohraničnej uniformy. Ani žiadne kontroly, ostraha, nič.

Na druhej strane je Arménsko. Je tam vidieť pozostatky mosta, ktorý bol kedysi súčasťou Silk Way.

História na každom kroku, kdekoľvek by sa začalo kopať, niečo sa nájde. V Turecku sa miešalo hádam všetko, Rimania,  Arméni, Peržania, Rusi, Osmania, Chetiti, Iónčania, Líkyjci, Seldžuci, no proste tu sa varili dejiny. Ja na to moc nie som, ale pre človeka znalého histórie je to raj.

Po kultúrnom a historickom zážitky prechod do reality, posadenie sa do MANa a ťahanie na Kars. Cestou dedinky v ktorých sa zastavil čas, kúria tu kravským trusom, drevo alebo plyn je tu zbytočný luxus. Ktovie ako asi chutí jahňacie ugrilované na truse :-).

V mestách výrazné protiklady, tie boli všade, ale tu viac. Na jednej strane cesty skoro slumy, uplácané z hliny, na druhej sídliská s trávičkou, detskými ihriskami, bývanie porovnateľné s bohatými západnými krajinami. Či v tých slumoch žijú Kurdi, alebo proste len chudobní, neviem.

Neskôr prišli zase krásne hory, skaly, úžlabiny, krása, vyšvihli sme sa až do 2400 mnm. Stále sme sa držali vysoko, pod 1300 mnm sme neklesli.

Flek sa hľadal dosť ťažko, dolina úzka, kde sa dalo políčka, kde nie skalnaté vrchy. Nakoniec odbočka z hlavnej a tak trochu núdzovka v kúsku vyrýpanej plošiny, ale ticho, kľud, grilovaná jahňacinka. Doteraz som si myslel, že írska je najlepšia, mením názor. Táto ju prekonala. Neviem síce prečo, v írsku žerú ovce do nemoty neónovo zelenú trávičku, tu len také dosť sušiny, záhada. Ale gurmánsky zážitok No.1, spolu s tradičným červeným, nádhera.

Noc pokojná, ráno ďalej do hôr smerom Čierne more, hory pritvrdzujú, doliny sa zužujú, prekrásne scenérie. Cesta sa z ničoho nič šplhá do výšok, pod nami jazero, úplná rozprávka, sen.

Neskôr začalo stavenisko, nová cesta, ale nejako čudne, tunely vo výške 100 m, nedokončené, len taká diera, nebolo nám jasné, prečo tak vysoko a náročne. Potom sme ale pochopili, keď sme uvideli stavbu priehradného múra.

Celú dolinu zatopia. S dedinkami, tých ale nebolo veľa, proste to úplne zmenia. Možno už budúci rok údolie nebude existovať. Oni sa ozaj s tou prírodou nebabrú. Ale že nemajú dosť, majú celé kaskády Ataturkovej priehrady, stovky km vody, obrovské plochy, spústa zatopených mestečiek, dedín, historických pamiatok, a ešte si pridávajú. Je pravda, že to prinesie prosperitu a ostane im ešte nespočet ďalších prekrásnych dolín, no človek má také rozporuplné pocity. Ale nakoniec je to ich krajina. A to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Ďalšie tri stupne už dokončených priehradných kaskád, gigantické diela, nad tým cesta vo výške, samý tunel alebo viadukt. Asi 60 km cesty nad priehradami v údolí, už trochu nekonečné. Ale fakt úcta k staviteľom, a zároveň otázka, ako to všetko zvládnu, stavby ciest po celom Turecku, nové domy, byty, priehrady. No rešpekt.

Priehradný múr, hádam 100 m vysoký?

Za Artvinom sa hory dosť prudko menia, začína vplyv Čierneho mora, veľa vlahy, lesy, potôčiky. Tak trochu podobné ako naše. No a potom prvý výhľad na more, po dlhej dobe.

Pobrežie Čierneho mora, trochu nás zaskočila štvorprúdová cesta, úplne pri mori, všade upravené brehy, zrejme aby nevymývalo cestu, akákoľvek nemožnosť nájdenia fleku na spanie. Vstup na pobrežie len cez zvodidlá, pláže žiadne. A na pravej strane hneď strmé hory. A zase, jednoducho obrovské dielo, cesta-diaľnica pri pobreží, necitlivo zasiahla nielen pobrežie, ale spústu miest, mestečiek a dedín jednoducho odrezala od mora. Ale, priniesla celej oblasti rozvoj, zjednodušila na predtým kľukatých cestičkách dopravu, pritiahla investície. Tak si vyber, čo je lepšie.

Všade na svahoch hôr políčka s čajom, ako vo Vietname :-). Miestnou zvláštnosťou je spústa jednoduchých lanoviek na zvážanie úrody z prudkých svahov.

Flek až po odbočke na Kačkar za Ardesenom, kľudné miesto v horách, hneď vedľa hučiacej riečky. Bol aj ohník, ale večer už pomerne chladno, no čo, hory a nadmorská výška spravia svoje.

Ráno sme potiahli MANom do rezervácie, chceli sme ho niekde odstaviť, zložiť quada a pobehať okolie, dostať sa čo možno najbližšie hore Kačkar, najvyššej v pohorí, takmer 4000 mnm. Operácia sa podarila v poslednom mestečku, Aydar,  akýmsi východiskovým bodom rezervácie. Kupodivu živé turistické, horské mestečko, šmrncnuté ale dosť výrazne iným koloritom než na aký sme zvyknutí. Ale zaujímavé a pekné.

No a ďalej už quad, neuveriteľne krásna, ale úzka a rozbitá cestička na hrebeň vo výške 2450 mnm, odkiaľ boli super výhľady na Kačkar, ale nielen na neho.

Potom druhá cestička na opačnú stranu, čo najbližšie k hore. Dostali sme sa až na východiskovú základňu výstupov na Kačkar, veľmi zaujímavé, krásne výhľady, ale aj originálna atmosféra. Videli sme aj pár trekárov pred výstupom, súdiac podľa ich výstroje asi to nebude úplne jednoduché. Ide o viacdennú túru s nutným bivakom a s vybavením na zdolanie ľadovca. Vraj je to ešte ťažší výstup ako na Ararat, na Kačkare sa nejako striedajú vzdušné prúdy zo suchého a teplého juhu so severnými od Čierneho mora a sú tam veľmi bláznivé vetry, zmeny počasia. Nič pre nás, na také akcie som už pohodlný, spanie niekde pri mínusových teplotách v ministane a v spacáku nemusím, ale rešpekt, a tak trochu závidím ľuďom, čo si vedia niečo odriecť, aby sa zase na druhej strane  priblížili k prekrásnej prírode.

Po nádhernom výletíku už smer len na západ, pozdĺž mora do Trabzonu, pokračovanie dialničného pobrežia, fleky žiadne, pláží máličko a prístup len cez zvodidlá alebo schody, vedĺa hučanie diaľnice. Paradoxne aj tých pár pláží prázdnych, Turci si na nejaké kúpanie nepotrpia, preferujú pikniky, zoberú samovary na drevo, spústy jedla, sadnú na plachtu na zem a celý deň prekecajú, decká sa vybehajú, a to kúpanie nie je životná nutnosť. No čo už iný kraj…..

Flek až za Trabzonom po odbočke na kláštor Sumella, nakoniec sme to zabodli až na parkovisku pred výstupom. Noc ale kľudná, všetci odišli, reštiku zavreli, cesta tam končila, pohoda.

No a ráno jeden z posledných väčších highlightov, kláštor Sumella, pričapený a vtesnaný do skaly. Hore je veľmi úzka cestička asi 3 km, parkovisko hore len symbolické. Nebol tam síce zákaz vjazdu, quadom by sa dalo, ale jednoduchšie bolo využiť dolmuša za pár drobných. Cestou ešte povinné fotenie vodopádika, potom prehliadka kláštora, pôsobivé, dokonca s pôvodnými freskami. Na kľudné rozjímanie ozaj ideálne miesto, vysoko v horách, ďaleko od ľudí, no to bolo kedysi, dnes je to dosť plné turistov.

Cesta za Trabzonom už trochu prijateľnejšia, aj ďalej od mora, ale my sme ostali na pôvodnej, ktorá kľukato kopírovala pobrežie. Tam sme našli aj flek priamo na pláži, bolo krásne kúpanie, gril, ohníček, šum mora, klasická pobrežná romantika. Neprekonateľná jahňacinka na grile s príjemným červeným to dokonale zaklincovala.  A ešte niečo, prišiel ku mne jeden mladý Turek s dvomi dcérami, že či si môže odfotiť MANa, ja že samozrejme, a postavil som sa, aby som odišiel zo záberu. Ale že nie, že ony chcú práve fotku so mnou. No tak som sa odfotil ako celebrita, nevedel som, že moja popularita vkročila aj do týchto končín :-) Dúfam, že som sa netváril moc blbo.

Ráno smer Samsun, stále čierne more, ale už trochu prjateľnejšie, občas aj pláže, ale hustota osídlenia dosť desná. Kde sa dá mestečko, mesto alebo dedina, vežiaky, domy, veľa nových a aj neobývaných. Ale vcelku je vidieť, že je to jedna z tých vyspelejších oblastí. A všade, úplne všade pestujú lieskové orechy, samozrejme každých pár metrov to predávajú, z cesty vidíme dosť fabrík na findiky, asi to tam vylupujú, balia a vyvážajú do celého sveta. Lebo neverím, že sa to dá pojesť len v Turecku. Veď čo s tým? To nie je ako zemiaky, ryža alebo niečo podobné, to sa dá každý deň a pomerne veľa, ale koľko sa dá zjesť lieskovcov denne? A pokiaľ viem, nič sa z toho nerobí, ako napr. z olív olej.

Ďalej zase oblasť cibule a cesnaku, melónov, mimochodom majú viac druhov, ale nie sú dobré. Všetko ostatné z ovocia a zeleniny je fantastické, pravá chuť a nie ako dozreté v kamiónoch, ale melóny sú tu nejaké nepodarené. Je to tak niečo medzi tekvicou a melónom, také plané, málo sladké. Neviem prečo, slnka je tam dosť. Ale Turci ich jedia na tony.

Po odbočke v Samsune od pobrežia taká turecká klasika, cesta rôzna, aj hory, aj nížiny, polia aj lesy, všeličo, ale ozajstné highlighty skončili. Po odbočení od mora sa teplota zrazu vyšplhala na 36st. za nejakú hodku zrazu klesla na 14 st., akokeby počasie vedelo, že je v Turecku a tu sú kontrasty veľmi obľúbené :-).

Flek problém, pri hlavnej ceste hluk, nakoniec sme odbočili len tak na bočnú, ktorá končila v nejakej dedine a len tak v rozšírenej zákrute pri lese sme to zakotvili. Noc kľudná, akurát v noci nás zobudili policajti, ale čo chceli, som z ich turečtiny nepochopil. Nakoniec so slovom sorry odišli.

Ráno smer Istanbul, ale nešli sme po diaľnici, normálna cesta bola tiež štvorprúdová, akurát niekde išla cez dediny, ale väčšinou sa aj tam ide 100vkou, trochu brzdili občasné semafóry. Premávka ale hustla, aj osídlenie, tá oblasť v okolí Istanbulu je desne preľudnená, tam sa asi pácha aj väčšina výroby, samá hala, fabrika, obchody a čojaviem čo ešte. Keď si človek zoberie Istanbul a okolie, Sultanbelyi, Derince, Adapazari, Bursa, je to hádam 25 mil. ľudí na pomerne malom priestore. No a pobrežie samý prístav, doky, sklady ropy alebo benzínov, cementárne, trajekty, lode, mestá, pláž žiadna, nakoniec tá čistota nič moc, no trochu depka. Ale zase zjavne prosperujúca časť.

Narazili sme na dobrú reštiku, mali tam kebab ako všade, ale nie z grilovaného mäsa, ale z pečenej jahňaciny, mäkkučkej, šťavnatej, trochu sme sa prežrali. Z obsluhy už vedela holka aj anglicky, už je tu iný svet.

Nájsť flek bolo na nobelovku, za Bandirmou sme odbočili na poloostrov, tam síce boli aj nejaké hotely, pensióny, pláže, ale nedalo sa k nim dostať. Až konečne sa podaril správny prienik, našli sme voľné miestečko, bol tam taký akokeby slamenný barík, ale už tak posezónne dosluhujúci, a pár áut. Vedľa grilujúca partia turkov nám priniesla len tak ugrilovanú kuracinu s chlebom, dobre to padlo, sú ozaj milí.

Potom pokec s jedným Turkom, žije tak napoly v Nemecku a v Turecku. Hovoril, že takých je pomerne veľa, ak im to financie umožnia, dosť sa vracajú do Turecka, aspoň vždy na určitý čas. Zarobiť, to áno, ale nejako si tam nemôžu zvyknúť.

Ráno smer Canakkale, kde vlastne náš maxi okruh uzavrieme, ale chceme ešte pozrieť južnejšie, k egejskému moru a ešte tak pol dňa povegetiť pri mori. Trochu jazda po poľných cestách, hľadanie fleku, a našli sme úplne ukážkový, nádherný, mimo dedín, v diaľke len nejaké pastviny. Nádherné kúpanie, gril, ohník.

Tešil som sa na nočné hviezdy, ale bolo pod mrakom, neskôr začalo hrmieť a blýskať sa, od mora prichádzala búrka. Prudký dážď zalial našu narýchlo postavenú markízu, spratali sme sa do auta a z otvoreného okna sledovali ozajstné prírodné divadlo a náš ešte stále horiaci ohník. Blesky ožarovali celú oblohu, do toho hučanie vĺn, dažďa, našťastie sa to prehnalo trochu ďalej od nás. Ale bolo to impozantné, desivé ale zároveň krásne.

Takto to začínalo:

Ráno ešte kúpanie, pohoda, neponáhľali sme sa. Také miesto si treba vychutnať. No a cesta späť, len na hranice s Bulharskom sme išli severnejšie, a plán bol kúsok prejsť po pobreží. No ale. Prišli sme na colnicu, pustili nás za závoru a nič. Ani jedno auto sa nepohlo. Tak som začal zisťovať, ževraj im padol systém a stoja, kedy to spojazdnia nikto nevedel. Tak som sa chcel otočiť a ísť späť, to sa ale nepodarilo. Už to vraj nejde. Tak čakať, potom nebývalý zmätok, všetci chceli ísť, colníci blbli s overovaním áut v systéme. Celé mi to silne pripomínalo colné procedúry niekde v stanových štátoch. Tam sa aspoň človek dohovoril po rusky, tuto po anglicky alebo nemecky to bolo veľmi chabé. Keď sa konečne podarilo, išiel som prechodom pre osobné, zdala sa mi strecha nejaká nízka, ale na druhej strane prešiel autobus, tak musím aj ja. No ale autobus prešiel povedľa strechy, to som si nevšimol. A zrazu rana, chytil som ochranným rámom strechu colnice, našťastie tam nebol nejaký betón, ale len nejaké tehly, drevená lišta, tú som dosť načal a časť padla aj na moju strechu. Zastal som, ale nikto nič, tak som išiel ďalej. Na bulharskej strane zase striedanie smien, tak spolu dve hodky.

Vychádzali sme z colnice úplne za tmy, a dôležitá zásada hľadania fleku za svetla bola v pytli. Navyše celá cesta k pobrežiu nielenže úplne zlá, samá diera, zákruta, ale viedla hustým lesom, len v diaľke sme videli pár svetielok, inak tma. Odbočiek do lesa minimálne, len pár nevýrazných šotolín. Za celú cestu 57 km, asi 1,5 hod sme nestretli ani jedno auto, len zrazu červené svetlo a policajti, že pohraničná stráž. Koho strážili, keď tam nikto nebol, netuším. Ale len kontrola dokumentov a ďalej.

Prišli sme do prvého pobrežného mestečka Carevo, neomylnou cestovateľskou intuíciou som sa na prvý krát dostal na pobrežie do maríny, tam sa spýtal, či nás na noc neodparkujú, že áno, tak som ostal. Nič lepšie sa potme nedalo nájsť. Mal som toho dosť, bolo 22 hod.

Ráno cesta po bulharskom čiernomorskom pobreží, nič moc. Väčšinou zastavané, dosť nových hotelov, pensiónov, voľné vjazdy na pobrežie prakticky žiadne. Len na jednom mieste duny celkom pekné, tam by sa dalo aj prespať, inak nič mimoriadne. Dokonca väčšinu času viedla cesta kúsok od mora, len občas odbočka do dedín s hotelmi.

Od Burgasu diaľnica až do Sofie, možno jediná nová v Bulharsku, tak vlastne stojí za úvahu, či nie je rýchlejšia cesta do Turecka cez Burgas. Z Burgasu na hranicu je vraj kratšia a nová cesta, od tureckých hraníc je tiež nová štvorpdúdovka.

No a potom už rutinná šichta po diaľniciach, nocovanie v Srbsku na prijateľnom mieste na čerpačke, ale ďalej od cesty, v Chorvátsku na parkovisku za Zagrebom pri outlete, tiež pomerne kľudné, no a potom klasika domov cez Slovinsko a Rakúsko.

Čo na záver? Prvýkrát som bol v Turecku pred tromi rokmi v západnej, v tej civilizovanejšej a turistickejšej časti, ktorú som hodnotil ako krajinu protikladov. A potvrdilo sa to aj tu, dokonca ešte výraznejšie. Protikladov v prírode, v spôsobe života, v životnej úrovni, proste vo všetkom. Aj keď veľa ľudí a predovšetkým Turkov nás odrádzalo od cesty na východ, akože sú tam Kurdi, je tam nebezpečne, môžu byť konflikty, je to striktné moslimské územie, je to ďaleko, hory, zlé cesty a čojaviemčo, nepotvrdilo sa to. Nikde sme sa nestretli s problémami, ľudia boli milí, pohostinní, snáď deti trochu otravné . No a všetko, čo sme zažili a videli stálo zato, aj keď sme museli prekonať nemalé vzdialenosti. Ale každý deň bol iný, vždy niečim prekvapil. Bola to ozaj vydarená cesta.

Ostané fotky vo fotoalbume, alebo priamo vo flickr

A ešte štatistika:

Najazdil som:  9313 km

Priemerná spotreba:  25,1 l/100km

Priemerná rýchlosť: 65,9 km/hod

Za volantom som strávil : 141 hod, t.j. denne v priemere skoro 6 hod.