Nórsko a Švédsko 2014

Fotogaléria s popisom

Nórsko je jednoducho povinnosť. Toľko sme o ňom počuli, hlavne o krásach prírody, že sa proste nedá vynechať. Až teraz však prišla vhodná chvíľa a možnosť rezervovať si dosť času dostať sa až na Norkapp, tak teda 30.5.2014 ráno vyrážame. Termín sme zvolili skorý, mal som obavy v z davov ľudí, ktorí okupujú v  hlavnej sezóne všetko, čo aspoň trochu stojí zato. Z toho dôvodu sme aj smer zvolili najskôr hore Nórsko a potom dole na juh späť Švédskom. Dúfal som, že ešte začiatkom júna nebude hlavne v južnom Nórsku moc plno. Toto sa neskôr aj čiastočne splnilo.

Cesta cez Čechy po povestnej D1, ale v pohode, predsa len MAN je zvyknutý a stavaný aj na horšie. Prvá noc v Nemecku, odbočenie z diaľnice do nejakej rekreačnej oblasti, kde sa im ešte zachovalo aspoň kúsok lesa. Našli sme skulinku, jedinú cestičku do lesa bez zákazu, čo nie je v Nemecku jednoduché a kúsok od vedľajšej cesty to zapichli. Hluk nám robili len vtáčiky.

Ráno zase ďalej, klasika nudné Nemecko, občas zácpy a plné diaľnice. Do Dánska obrovský most, tuším 5 km, za ním sme začali hľadať flek, samá chata, súkromný pozemok, nakoniec malý plácok pri vode, fučalo ako besné.

Ďalej Dánsko, smer Helsinger na hrad a trajekt. Išli sme mimo diaľnice, spústa všelijakých ciest, všetko ukazovalo inak, navigácia, mapa a ukazovatele sa dosť nezhodli. Dánsko tlačenica, len polia, dedinky, celá činnosť ako behanie, bicyklovanie a prechádzky len na cestách. Sú dosť natlačení. Potom hrad, celkom pekný.

Potom trajekt do Švédska, diaľnica, odbočenie na vedľajšie cesty, miesto na spanie problém, nakoniec odpočívadlo, ale s pekným výhľadom a pomerne malou premávkou.

Hranice Nórska bez problémov, vínko a pivo zostalo v aute, tie limity na dovoz alkoholu do Nórska sú dosť prísne. Ešteže to nekontrolujú. Začiatok Nórska nič moc, postupne sa to ale zlepšovalo, ubúdalo áut a pribúdalo prírody. Bola aj história, najväčší a najstarší drevený kostol z éry kresťanských Vikingov v Heddale.

Flek na spanie problém, dosť súkromných pozemkov a aj závor, pomaly sa Nóri učia bojovať proti spúste obyťákov. Nakoniec krásne miesto pri jazere, bol to síce kemp, ale opustený, sezóna ešte nezačala, aspoň tu nie.

Ráno po južnej časti náhornej plošiny Hardagervidda, tam už dosť snehu, nejaké túry ešte neprichádzajú do úvahy. Vôbec tie prírodné rezervácie sú úplne bez ciest, obrovské plochy, kde sa dá zmysluplne ísť len na niekoľkodenný trek, nejaké kratšie túry alebo okruhy sú problém. Ďalej  po trochu vedľajšej ceste č. 13, dosť úzka, oproti idúci Nemec s obyťákom nezastal na rozšírenej časti, tak to vyhýbanie bolo dosť problém, nakoniec si urazil na zadnej časti takú nejakú designovú vypuklinu o moje koleso. Jeho žena chvíľu hystericky ziapala, že to bude riešiť, ale po chvíli ju manžel odvolal a pohol sa ďalej. Tak som išiel aj ja.

Náš cieľ bol Prekestol, jedna z najväčších mega prírodných akcií v Nórsku. V sezóne sa tam šliape v zástupoch, aj teraz tam bolo dosť ľudí, ale prišli sme o cca 16tej, o 16.30 sme začali stúpať. Túra hore trvá asi 2 hod, ale vzhľadom na dlhé dni sa to dalo bez problémov stihnúť. Stretávali sme len oneskorencov zhora, na skale sme ale už boli skoro sami. Bola to krásna túra, celá, nielen ten vrcholový highlight na skale 600 m nad fjordom.

Nakoľko bol v doline kemp, na parkovisku bol zákaz nocovania, tak dole do kempu, bol ale poloprázdny. V sezóne to ale musí byť husté.

Ráno cesta kúsok späť na trajekt do Stavangeru, pekná stará časť, príjemná atmosféra. Ďalej smer Bergen, okľukou okolo fjordov, krásna príroda, úzke cestičky, to je ale v Nórsku bežné. Vždy bola možnosť vyhýbania sa na rozšírených miestach, nakoniec vždy väčší vyhráva, vyhýbali sa osobáky. Ale niekedy pri stretnutí s autobusom alebo náklaďákom som musel cúvať aj ja. Najhorší boli niektorí šoféri obyťákov, hlavne nenórski, nemali dobrý odhad, nevedeli kde zastať, častokrát mali na svojej strane zbytočne aj pol metra. Ale zase všetko sa zvládlo bez problémov a stresov. Cestou dva vodopády, ozaj sila, v tomto čase je v nich najviac vody z topiaceho sa snehu.

Na noc miesto v skoro úplne prázdnom kempe, tradične problém s flekom na divoko. Niežeby sa nejaký nedal nájsť, ale moje kritériá sú vždy veľmi náročné, musí byť pri vode, ďaleko od cesty, bez ľudí a v prírode. No a takýchto miest už aj v Nórsku moc nie je, odbočky z cesty sú spravidla k chatám, domom, alebo súkromným pozemkom, častokrát označené zákazom vjazdu alebo rampou. Darmo, turistov a obyťákov je spústa, tak si svoje chránia. Ja by som to robil na ich mieste tiež. Na odpočívadlách, pri pumpách, na parkoviskách zákazy nie sú, ale to zase moc nevyhovuje mne, nie sú to idylické tiché miestečká. Ale spravidla ako sa blížil večer a únava, tak som z kritérií postupne vypúšťal a nakoniec často z toho bola aj taká núdzovka. Ale toto nebol ten prípad, boli sme v kempe 3 autá a nakoniec bol aj ohník priamo na brehu fjordu. Dokonca okrem lodičiek sme sledovali aj delfíny.

Ráno dážď, pršalo celú cestu až do Bergenu. Ten sme začali v daždi, ale potom sa to umúdrilo. Pekné mestečko, ale tu už dosť turistov s reštikami, kaviarňami a prvý ale zároveň aj posledný krát s rybím trhom.  To čo ste si na pulte vybrali aj bleskovo pripravili, bol to gurmánsky zážitok, ten účet už menej :-).

Dokonca sme kúpili aj veľrybie mäso, myslel som, že sa to dá len v Japonsku, ale veľryby lovia aj tu. Zjedli  sme si to neskôr, bolo vynikajúce, ale nechutilo to ako rybacina.

Napriek tomu, že v Nórsku je rybolov na pobreží jednou z hlavných činností, nejakých reštík, bufetov, grilov s rybacími potvorami tu bolo strašne málo. Dosť paradox. Dokonca ani iné reštiky. Tak ako to poznáme napr. v Alpskej oblasti, v každej dedinke pár reštaurácií, na cestách tiež, ktoré sú hodne navštevované turistami, ale aj miestnymi, tuto boli veľmi zriedkavé a len vo väčších mestečkách. Ak aj niečo bolo, tak nejaký snack, kde sa miestni napchávali párkom v rožku, alebo hamburgerom. Možné, že to bolo cenami, možno tým, že alkohol sa prakticky nepodával, tak nejaké kulinárske vychytávky až tak nechutia, neviem. Iný kraj, iný mrav.

Za Bergenom zase prázdny kemp, ale krásne miestečko, tak som si ho musel zaplatiť. Také miestečko priamo na brehu fjordu jednoducho na voľno nebolo.

Nasledujúci deň ukážkový, slnko, teplo, aj nad 20 st., aj Nóri tvrdili, že je to výnimka. Pred nástupom na cestu trollov sme stretli takú partiu mladých s lyžami, smiali sa, že my tam stojíme kvôli prírode, oni zase že zastavili kvôli môjmu autu :-). Že boli lyžovať hore na starej ceste, ktorá je po lyžiarske stredisko otvorená. Tak sme sa tam boli pozrieť, okrem strediska, ktoré na rozdiel od našich funguje v lete, v zime je tma a moc snehu, boli krásne výhľady a ako inak, vodopád. Cestička hore akurát presne šírka 2,3 m na MANa. Pekné.

Ďalej cesta Trollov, čo dodať, nádhera, hoci už aj teraz miestami dosť áut, hlavne obytných, ale aj autobusov. Ale zážitok. Výhľad na Geiranger fjord,

zostup dolu, potom zase výstup na náhornú plošinu, nádhera. No a na záverečnom parkovisku ešte zraz veteránov Buick, niektoré kúsky boli ozaj pekné.Ale výhľady dolu to neprekonalo :-)

Dole v Andalsnes stretnutie s párom rusov na Porsche, videli moje nálepky z Ruska tak sa zastavili, vzájomné foto, pokec, prišli z Peterburgu, nemajú to tak ďaleko. Videli sme ich tu pomerne hodne.

Potom cesta po Atlantickom pobreží č. 64, zase niečo iné, oceán a cestička po ostrovoch a dlhý tuším 8 km tunel do Kristiansundu. Tie ich cesty a tunely, no niečo úžasné. Spolu stovky km v tuneloch, mnohokrát pod fjordami a zálivami, na ceste hádam 15x trajekt, mosty ani nepočítam. Vybudovanie niečoho podobného nemá inde vo svete obdobu. Ale zároveň podsúva otázku, ako tu žili pretým? Veľa oblastí muselo byť prístupné len po vode, alebo po zemi veľmi obtiažne. Izolácia niektorých oblastí je aj teraz, do najbližšieho mestečka mnohokrát niekoľko hodín, ale predtým? Žiť tu asi nebola a vlastne ani nie je žiadna sranda.

Navečer tradičný problém s hľadaním fleku, nakoniec úspech v podobe malej plošky, obtiažne prístupnej, pripravenej asi na stavbu chaty, ale bez zákazu a závory.

Ráno smer zase sever, krajina sa zmenila na lesy, dosť nekonečné s občas jazierkom, ale aj políčka a domčeky. Pri Mo i Rane /podivný názov/ pri fleku v prístave pokec s Nórom, poradil ďalej cestu po pobreží, je dlhšia, ale o to krajšia, tak sme ho poslúchli a neľutovali sme. Veľkou výhodou v Nórsku je možnosť komunikácie, skutočne každý, aj zjavne nie moc študovaný človek ovláda angličtinu. Zrejme s tým nekončia v škole, ale používajú ju aj naďalej. Inak by ju postupne zabúdali, ale naopak, väčšinou prekvapili lepšou angličtinou ako je tá moja :-).

Mo i Rana celkom pekné mestečko, prvé za severným polárnym kruhom, ale vôbec to nebolo vidieť. Prvého človeka, ktorého sme tu stretli bol černoch na bicykli v šlapkách pri teplote tak 5 st. Akokeby nič. Ľudia normálne žili, prechádzali sa, mamičky s deťmi, občas bežec na ceste. Za severným polárnym kruhom. Zvykli si. A navyše dosť prisťahovalcov tmavšej pleti, ale aj tí si zvykli. Museli.

Ráno zase dážď, ale už aj my sme si zvykli. Aj už zima, takých 5 st. Ale cesta krásna, ľadovec padajúci do mora -teda skoro- sa hocikde nevidí.

Pri čakaní na opravu v tuneli  nás oslovil jeden mladý Nór, že či ho pustíme dopredu, že mu ide trajekt domov na ostrov a nasledujúci ide až na druhý deň. Že býva na maličkom ostrove, takých 10 km, nemajú tam ani cesty, je tam len jedna fabrika na spracovanie rýb. Samozrejmá otázka, že či sa tam nenudí, odpovedal, že nie. Na 400 obyvateľov tam majú škôlku s 50 deťmi. To hovorí za všetko :-). Ale napriek tomu, obdivuhodné.

Cesta do Bodo klasicky pekná, ako inak v Nórku, v Bodo čakanie na trajekt na Lofoty. Bol to najdlhší, tak 3,5 hod, ale aj najdrahší, tak 200 EUR. Šľak ma ide trafiť z tých cien :-).

Na Lofoty sme prišli po 12tej v noci, samozrejme ale bolo svetlo. To je jediná výhoda tohoto časového pásma. Len prvé voľné parkovisko v dedine A /to sa ozaj tak volá/, pohár vína a spať.

Ráno klasika dážď, pozreli sme idylku dedinku A, pekná, mala šmrnc, ale aj smrad zo sušených tresiek.

Tých miest s treskami bolo neskutočne veľa, taký miestny kolorit, smrdelo to tak, že to kľudne nechávali vonku a nechceli to žrať ani čajky. Dlho som nechápal, čo s tým robia, či je to používané ako zbraň, alebo ako pomsta, keď to dáme niekomu napríklad pod dvere, ale neskôr som pochopil. Pred múzeom vikingov sedelo jedno pohľadné mladé žieňa a normálne si z takej tresky ukusovalo a ona to fakt jedla !!! No teda, tú by som teda asi nepobozkal. Ale zrejme tieto severské národy nemajú také chuťové poháriky ako Taliani alebo Francúzi, nemali tu z čoho riešiť nejaké kulinárske hody, zrejme im to tak trochu ostalo, v génoch majú ešte zakódované, že jesť treba len preto, aby prežili. A ešte naviac aj tú prohibíciu im prišili,  ani to nemôžu dezinfikovať nejakou slivovicou a zapiť vínkom, no príšerný život, nezávidím im :-).

Cesta cez Lofoty, prešli sme všetky ostrovy, bol to jeden sen. Ozaj málokde sa to prírode tak vydarí. Kombinácia vysokých hôr, fjordov,  pobrežia, úžas. Je zbytočné popisovať to, fotky sú v galérii, ale naživo je to iný zážitok.

Bola aj kultúra, múzeum vikingov spolu s postavenou replikou kráľovho obydlia a lode. Obdivuhodné, s akou lodičkou, cca 26 m sa púšťali na otvorené more. A dostali sa s ňou ďaleko, do Anglie, Francie, Stredozemného mora a všade boli postrachom. Výborní bojovníci. Ten sever ich zocelil – a možno aj tie tresky :-)

No a krásne fleky na spanie, druhý deň aj počasie, slnko a pomerne teplo, takých 10 st., celkovo nádhera, Lofoty sa vydarili.

Cesta ďalej trajektom z Andenes, z trajektu sme sledovali aj veľryby, nemusel som si platiť ani špeciálny výjazd. Na pevnine som si už myslel, že bude len divočina, ale kupodivu kde sa dalo obydlia, chaty, políčka, aj kravy, zrejme to tu golfský prúd zmierňuje. V Rusku v takomto pásme len tajga, neurodilo sa tam nič. No a tu aj dosť sobov, ale je zaujímavé, že sobie mäso sme videli v obchode len raz a stálo 70 EUR kg. Pri tom množstve sobov by malo byť v každom obchode a naviac zadarmo :-).  V poslednom mestečku pred Nordkapom Ata zase normálny život, 5 st., vietor, dážď a detičky s nejakým dospelým na bicyklovom výlete, oblečú sa a tešia sa, že nie je -10. Pomaly sa blížime na Norkapp, dlhý tunel pod prielivom na ostrov, večer o nejakej 9 hod sme tam. Auto do prvej lajny, tam, kde sa normálny obyťák pre šutre nedostane. Niečo je aj vidieť, zima tak 2 st. a silný vietor lomcoval búdou celú noc. Moc som nenaspal.

Ale dobyli sme najsevernejší bod Európy, dokončil som poznávanie severu, Po Rybatschim a Archangelskej oblasti v Rusku mám ozaj celý sever Európy prejazdený. Ale vlastne ešte nás čaká cesta ďalej na východ Nórska, až potom to uzavriem.

Ráno klasických pár foto, pozretie múzea a komercie, keď to porovnávam s Ruskom na Rybatschim, veru iný svet. Tam len jeden maják, cesta len vyjazdené koľaje od Kamazu s metrovými kolesami, zjazdná len keď veľa neprší, polorozpadnuté drevené mostíky a tu tunel, mosty, cesty, kultúrne stredisko s múzeom, ozaj úplne inde. Z hľadiska adrenalínu,  nedotknutej prírody je lepšie to Rusko, ale zase toto je krajšie a ozaj klobúk dolu pred tým, ako to dokázali Nóri vybudovať.

Cestou sme stretávali veľa motorkárov, už to vzbudzuje určitý obdiv, predsa len s obmedzenou batožinou, v chlade, daždi, no je to taká trochu očista, ale videli sme taktiež aj veľa cyklistov. No a to je už ozaj výkon. Na jednej strane rešpekt, dokázať to nie je sranda, ale na druhej strane to dosť nechápem. Ako precítiť a mať potešenie z cestovania v daždi, zime, vetri, všetko mokré, je to len výkon v sebazaprení, nemôže to byť radostné poznávanie. No a navyše na úzkych asfaltkách, kde len zavadzajú a dýchajú výfuky áut, no síce nechápem, ale zaslúžia si úctu. Ja mám bike strašne rád, jazdím veľa, ale po lese, kde nie sú autá a mám to ako športové náčinie, nie ako dopravný prostriedok. Ale každý sme iní a tak to má byť.

Cesta z Nordkappu dosť zlé, strašne silný vetrisko, dážď kombinovaný s ľadovcom a snehom, neskôr sa ale aj vyčasilo, resp. sa to striedalo. Išli sme smerom na východ, chceli sme pozrieť ešte úplne najvýchodnejšiu časť, mestečko Vardo a Hamninberg. Odbočili sme na vedľajšiu cestu č. 98, zatiaľ najhoršia akou sme išli. Konečne som sa cítil ako na expedícii :-), užili sme si húpania a dokonca aj pár km šotoliny na úseku, kde cestu opravovali. Ale klasicky krásna, striedanie fjordov, jazier, náhorných plošín, prakticky bez áut. V údolí rieky Tana aj domčeky, políčka, vyzeralo to ako niekde v našom pásme, vôbec by človek nepovedal, že je tak vysoko na severe. Flek nebol problém, odbočenie z cesty do tundry a krásne miestečko pri jazere, ako bonus dúha, sledovanie divých sobov a prechádzka pri jazere.

Mestečko Tanabru skoro ako vymreté, stretli sme len jednu Vietnamku s kočíkom, a ešte pár ľudí v obchode. Vôbec všetky dedinky a mestečká sú také bez pohybu, u nás vidíte ľudí niekam ísť, niečo robiť okolo domu, debatovať, jazdiť na bicykli a tuto tí miestni akokeby ani nevychádzali z domu. Možno je to aj tým, že nemajú dôvod vychádzať z domu, keď na dedinkách nie sú krčmy :-). Videli sme prvý krát obchod s alkoholom, bol zavretý, mal také zaujímavé otváracie hodiny, od 10-16 hod, v sobotu len do 12tej. To aby si ľudia museli na kúpenie alkoholu zobrať dovolenku :-). Cenovky som nevidel, ale musia byť príšerné, keď malé pivo v obchode stálo 5 EUR, čo asi stojí fľaša vína?

Potom trochu kultúry, mýtické dávne sídlo Samov /neviem prečo ich volajú sámovia, keď sú to Laponci/ a ich múzeum. Ten ich domček bol ale útulný, trošku som im závidel jeho jednoduchosť, žiadne neustále opravy ako u nás, raz nejaký ventil na kúrení, potom garážová brána, popukané kachličky na terase, stále niečo opravujeme a je to bez konca. Ale zase aj tak by som nemenil :-).

Ďalej cesta po východnom pobreží smerom na Vardo, krásne plážičky, duny, pobrežie, potom už cesta z Vardo na koniec sveta Hamninberg, super miesta, povedal by som, že jedny z najkrajších v Nórsku. A žiadni turisti, toto je dosť od ruky a asi aj dosť neznáme. Ale nádherné pobrežie, kombinované so skalami, plážami, dunami.

Flek na noc úplne na konci cesty na pobreží Severného ľadového oceánu, vychutnali sme si príboj a večernú prechádzku na pobreží v silnom vetre. Ale nevadil, už sme na to pripravení.

No a ráno už cesta späť, už sme to uzavreli, ďalej sa nedá, tam už je Rusko a tam som to prešiel pred pár rokmi. Zastávka vo Vardo, prehliadka malej pevnôstky, sympatickej, bola to svojho času najsevernejšia a najvýchodnejšia pevnosť. No a potom už späť smer Tanabru, po E6 na Karasjok, odtiaľ po 92 a 93 už smer juh. Je to vlastne Laponsko, napred nórske, potom kúsok fínske a nakoniec švédske. Príroda nádherná, osídlenie minimálne, zo začiatku na severe podobne ako v Rusku len výhľad na lesy, jazerá, mierne zvlnené, do toho nádherné rieky, občas pár domov. Ale už trochu jednotvárne, predsa len, v tom Nórsku sa to menilo a bolo viac takých úplných highlightov.  Neskôr na juh začali lesy, nekonečné. Problém s flekmi nebol, na mnohých miestach  sa dalo odbočiť do lesa, k jazierku, alebo riečke a nájsť krásny flek.

Neskôr na juh už aj teplejšie, Švédsko prívetetivejšie, večer bol už aj ohník, gril a nádherné výhľady na jazero. S flekmi to bolo lepšie ako v Nórsku, viac vstupov do lesa, viac lesných ciest. No a nekonečný počet jazier a  riečok. Trochu sme to natiahli na západ, do Arjeplogu, mestečko ležiace úplne akokeby na ostrove medzi viacerými obrovskými jazerami, v zime sa premení na testovacie centrum hádam všetkých známych automobiliek, ktorí testujú nové modely na zamrznutých obrovských jazerách v polárnych podmienkach. Pekné miestečká. No a flek-zase ukážkový.

Ráno zase pre zmenu sme to zobrali smerom na východ, pozrieť pobrežie Botnického zálivu, nech vidíme aj zo Švédska čo najviac. Dosť sme ťahali aj po úplne vedľajších, aj šotoliných cestách, príroda pekná, ale dosť jednotvárna. Občas spestrená krásnou riekou s perejami a nespočetným množstvom jazier.Čo ma ale dosť prekvapilo,  bol stav ich lesov. Obrovské plochy vykácané, povedal by som zdevastované, len tak po ťažbe ponechané svojmu osudu aj s koreňmi stromov a haluzinami. No neviem, ťažko posúdiť, ale mal som pocit, že toho ťažia viac, ako im stačí dorastať. Ale hádam vedia čo robia a nedopadnú ako u nás na Slovensku, kde je pomaly viac holých kopcov ako tých zalesnených.

Pobrežie pekné, prechádzka po kamennom pobreží a nocovanie v malej rybárskej dedinke celkom zaujímavé.

Ráno zase odklon od pobrežia, chceli sme ešte do menej frekventovaných ciest, ale realita bola iná. Južné Švédsko sa už veľmi podobá iným európskym, štandartným zaľudneným krajinám s hustou premávkou, množstvom dediniek a mestečiek, nákupných stredísk a aj priemyslu. Ale zase žiadna katastrofa, stále sa dali nájsť pekné miestečká. Tiež ma prekvapila, ale podobne to bolo aj v Nórsku, úroveň domov a v mestečkách aj bytov. No proste nič moc, malé domčeky, veľa z nich ošarpané, zjavne sa pýtajúce aspoň po natretí, prakticky úplne všetky, mimo južného Švédska, také papundeklové, drevené. Spolu s úrovňou vozového parku, kde 20 ročné Volvo vôbec nebolo výnimkou, by som nepovedal, že som v jednej z krajín s najvyššou životnou úrovňou na svete. Zjavné ale je, že sa nepotrebujú so svojim bohatstvom ukazovať. Obrovské haciendy zbohatlíkov, obohnané múrom a s vozovým parkom typu Porsche, Bentley ako u nás som nevidel.

A Švédi sú taký zaujímavý národ, aspoň z toho, čo som zažil. Nóri nie sú až taký srdeční, ako niektoré iné národy, ale s veľa z nich sa dalo porozprávať, boli komunikatívni, ale Švédi vôbec. Veľmi slušní, zdvorilí, ale nejako bez prejavu, citov, také trochu panoptikum. Žiadne emócie, komunikácia, odpovedia, čo sa človek pýta, ale nič viac. Človek nepočul trebárs v obchode hlasnejší hovor, smiech alebo trebárs aj nadávky, nič. Len tak si ticho pochodili, dali čo treba do košíka, šmrncli pri pokladni kartou a hotovo. Možno aj ja by som bol taký bez života, keby mi každý mesiac zobrali z platu na dane 60-70% môjho platu. A navyše by som si od zlosti nemohol dať ani pol deci :-).

Ale anglicky vedia, podobne ako v Nórsku, všetci. Dokonca aj bankomat čo som použil, nemal výber jazykov ako u nás, ale bol len v angličtine. Ako keby druhý štátny jazyk.

Ale skutočne obdivuhodne sa starajú o invalidov na vozíčkoch, neexistovalo parkovisko na ceste, vstup do budovy, obchodu kde by nebolo WC pre invalidov. Dokonca na pláž bol extra drevený chodník pre vozíčky. No a pred obchodmi sme videli  špeciálne prispôsobený mikrobus ako taxík.  Proste vozíčkari sú tu súčasťou života, u nás nevídané.

No ešte trochu kultúry, hrad vo Vadstene, pekné aj s celým mestečkom.

Potom už baltské pobrežie, veľmi pekné duny, pláže, ale všetko prírodná rezervácia bez možnosti trebárs vyliezť s autom na dunu, utáboriť sa a pri ohníku pozorovať more. No ale je to logické, už ich je tu moc a v sezóne to musí byť dosť narvané. Ale takto si to zachovali pekné a neporušené len s malými chatkami, bez veľkých hotelov alebo niečoho podobného. Kupodivu sme zistili, že veľa ľudí v tých malých chatkách aj trvale žije.

Ešte vikingské stonehenge, vlastne len kamene, veľmi vtipne usporiadané v tvare lode, ale ktovie ako to bolo, či to nepremiestnili dodatočne len pre turistov.Ale krásne miesto.

Cestou späť v blízkom rybárskom mestečku konečne niečo, čo mi chýbalo, po Bergene prvý krát také rôzne bufetíky a jednoduché reštiky s pripravenými rybami, ale bohužiaľ sme sa najedli už na parkovisku, tak už nič. Kto to mohol tušiť, a ja nerád kultúru s prázdnym bruchom.

Potom už len most, Dánske preplnené pobrežie, nakoniec flek v Rodvigu pri majáku, tešil som sa na večeru v rybárskej reštike, ale nebola. Tak teda hanebne v rybárskom mestečku, kde kotvila spústa rybárskych lodí a bola veľká rybárska burza, sme zakotvili v thajskej !!! reštike. No neuveriteľné, iná tam nebola. Kam to svet speje. Ale flek pekný.

No a ráno už smer trajekt do Rostoku, krátky, len nejakú hodku a pol, za Rostokom sme chceli pozrieť prírodnú rezerváciu, duny s lesmi, ale potvrdilo sa moje tušenie. Hoci bol všedný deň a pred sezónou, bol to úplný des. Plné áut, nemožnosť nielen nájsť flek, ale ani pomaly parkovať, prepchaté dedinky ľuďmi, cyklistami, reštikami, všelijakými vláčikmi, nakoniec len do kempu, nakoľko stellplatz bol plný obyťákov pol metra vzdialených. Chudáci Nemci, je ich veľa a majú relatívne málo zaujímavých miest, tak sa tam musia tlačiť. Nečudujem sa, že kto z nich môže, ide do zahraničia. V obrovskom kempe nám pridelili číslo, nemecký poriadok musí byť. Ale nie je to tam jednoduché. Majú množstvo kombinácií, akože textiláci v ubytovacej zóne, na pláži, potom natur taktiež ubytovanie a na pláži a celá kombinácia je ešte znásobená oddeleniami pre psov a nie pre psov. A samozrejme každý priestor označený tabuľkami, aby sa to nepoplietlo. Nás dali do psačieho oddelenia a zároveň textilákov, čo bolo dobre, aspoň som sa nemusel v tom večernom chlade vyzliecť :-).

No ale už  tie plné kempy ozaj nemusím. Zo susedného obyťáku z otvoreného okna na mňa niekto vyfukoval dym z cigarety, naproti niekto griloval, čo by nevadilo, ale ten gril bol na liehu a smrad ako v liehovare, občas zaštekal pes, niekto stále kašlal. Už mi to proste vadí stále viac a viac.

A na dunách mali takú zaujímavosť, traktor tam do piesku dovliekol prívesy, a tam kempovali priamo v piesku. Celkom dobrý nápad, keby som vedel, vypýtal by som si flek tam. Traktor na ťahanie by som nepotreboval.

No a potom už len ráno cesta domov, cez nudné Nemecko, potom Česko, ešte jedna noc na parkovisku zámku Konopiště, no a nasledujúci deň okolo obeda doma.

Celkovo veľmi zaujímavá dovolenka, potvrdila sa ozaj povesť prekrásneho Nórska. Ťažko porovnávať, každá krajina je iná, nedá sa povedať, či je krajšie trebárs Nórsko alebo Pamír, či Turecko, ale určite by som Nórsko zaradil medzi to najkrajšie, čo som videl.  Človek musí zaplatiť daň v podobe zimy, chladu, dažďa, vetra, občas aj snehu, ale určite to stojí zato.

fotky s pokecom vo fotogalérii

A záver štatistika:

Celkovo som najazdil  10,973 km

Priemerná rýchlosť  60,2 km/h

Priemerná spotreba   25,9 l/100km

Doba jazdy 167 hod, t.j. priemerne 6 hod denne za volantom

Videli sme: 245 sobov

837 fjordov

1,251 jazier a jazierok

Zapršalo nám 125 krát

A musím skonštatovať, že pri cenách v Nórsku to bola moja najdrahšia dovolenka :-(